Egon Bondy. FOTO – ČTK
Filozof, básnik a románopisec Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer (1930), sa už za života, a to dokonca výnimočne v mladom veku stal legendárnou postavou českej kultúry druhej polovice dvadsiateho storočia. Jeho estetické aj politické názory z neho urobili pre jednu časť spoločnosti priam kultovú osobnosť so štatútom guru a pre druhú zasa postrach či dokonca odstrašujúci príklad večného vydedenca. Celoživotné škandalizovanie okolo jeho osoby zväčša vychádza z Bondyho verejne známeho názorového presvedčenia „jsem marxist levý“.
Faktografia totalitného režimu
V dnešnej dobe stupňujúcej sa dejepisnej sklerózy je veľmi prínosné, že sa Bondy dal prehovoriť svojimi priateľmi a rozhodol sa publikovať prvú časť memoárov už teraz, a nie až päťdesiat rokov po svojej smrti, ako pôvodne plánoval. Práve poznanie desaťročia 1947-1957 je kľúčové na pochopenie tragickej premeny demokratického povojnového Československa na totalitný stalinistický štát porušujúci základné ľudské práva a slobody. Text vznikol v roku 1981 a spájanie retrospektívnych častí z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov s vtedy aktuálnym „vekom nehybnosti“ vrcholiacej normalizácie mu dodáva ešte mrazivejšie, bezútešnejšie vyznenie.
Bondy s osobným zaujatím, ale aj s chladným zmyslom pre presnú faktografiu vykresľuje praktiky diktátorského režimu, oproti ktorým vyznievajú kadejaké fantastické hrôzostrašné príbehy ako nevinné rozprávky pre deti. Po knižných spomienkach Václava Černého a Jana Zábranu ide o ďalší príspevok prvotriedneho českého intelektuála k poznaniu tej desivej éry, ktorú dnes kadejakí kariérni ľavičiari zámerne romantizujú ako „staré dobré časy“. Autorova prvá dekáda sa začína zásadným sebauvedomením v sedemnástich rokoch: „Jsem básník. A byl konec / spadla klec / byl jsem na doživotí odsouzen“.
Napriek mladému veku sa už stihol vyprofilovať ako celistvá osobnosť: surrealista, ľavicový aktivista, vo februári 1948 „samozřejmě na straně KSČ“ s plánom pomôcť príchodu svetovej revolúcie. Na rozdiel od svojich početných kolegov, ako bol napríklad Pavel Kohout, profitujúcich na propagandistickej literatúre, však už v priebehu niekoľkých týždňov zistil, že s plánovaným komunizmom sa „něco jaksi nepovedlo“.
Kamarát s umelcami i so zlodejmi
Začala sa jeho spletitá životná cesta v postoji inakosti, pre ktorý ho prenasledovala vládna moc, ale nechápala ho aj časť disentu. Rebelantstvo v tej dobe znamenalo stať sa priam kriminálnym živlom, lebo odmietnutie vojenskej služby a pracovnej povinnosti boli prísne trestané zločiny, a zmieriť sa s katastrofálnymi životnými podmienkami i pravidelnými pobytmi vo väzniciach. Napriek všadeprítomnej atmosfére mizérie bola Bondyho mladosť bohatá na stretnutia s najzaujímavejšími osobnosťami vtedajšej českej kultúry a spoločnosti: poetka Jana Krejcarová, básnici Karel Teige a Ivan Vodseďálek, spisovateľ Bohumil Hrabal, herec Jan Werich, politik Záviš Kalandra, maliari Vladimír Boudník a Mikuláš Medek.
Bizarne pôsobia spomienky na kamarátstvo s príslušníkmi pražských zlodejských gangov i pašerácke prechody cez hranice s Rakúskom. Podobne ako autorovi generační druhovia sa aj čitateľ pýta, ako Bondy popri náročnom boji o každodenné prežitie a hektolitroch piva v tom čase vôbec stihol vytvoriť množstvo prvotriednych básnických diel, viacero denníkov a dokonca aj protistalinistický román s názvom 2000, úryvky z ktorého sú súčasťou zväzku. Vďaka jeho neúnavnému pracovnému nasadeniu sa vtedy zrodila aj edícia Půlnoc – vôbec prvé povojnové samizdaty v Československu.
Bondyho memoáre presne dokumentujú počiatky českého literárneho undergroundu, ktorý časovo predstihol americkú beat-generation a výrazne ovplyvnil taktiež autorov ďalších generácií ako Jáchym Topol, Petr Placák či Tereza Boučková.
Cenná je v knihe aj rozsiahla, raritná obrazová príloha. Hodnotu tohto pozoruhodného editorského počinu však zbytočne znižuje katastrofálne zredigovaná autorská poznámka, ktorú Bondy v roku 2002 nahovoril na kazetu v slovenčine a prepísal ju niekto, kto o slovenskej gramatike nemá ani šajn.
