Mal pravdu. Ešte pred pár rokmi rozbombardované ruiny začali pomaly s masívnou pomocou medzinárodného spoločenstva rekonštruovať. Rovnako i prednedávnom porozbíjané sklené výplne vyšších budov začínajú opravovať. Príkladom môže byť azda aj jeden zo symbolických sarajevských mrakodrapov - bývalá úradovňa OSN Unis. Z diaľky vyzerá atraktívne. Keď prídete bližšie, zistíte, že je stále ohradená vysokým plechovým plotom s nápisom „zákaz vstupu“.

Z mesta, v ktorom počas vojny zahynulo viac ako 10-tisíc civilistov, z toho 1600 detí, sa tieň najkrvavejšieho konfliktu v Európe od skončenia 2. svetovej vojny nevytratil. Etniká síce pomaly pod zdvihnutým prstom všadeprítomného medzinárodného spoločenstva začínajú spolunažívať, no nie vždy príkladne. Národnostnú rozdelenosť mesta dokazuje i kedysi známa turistická atrakcia - most, na ktorom srbský vlastenec Gavrilo Princip v roku 1914 zastrelil dediča rakúskeho trónu Ferdinanda D‘Este, čím symbolicky „začal“ 1. svetovú vojnu. Pred rozpadom „starej“ Juhoslávie mal Princip pri moste veľkú sochu. Dnes tam už nie je. Zmizla ona i betónové odliatky stôp atentátnika na chodníku pri moste. Bosniakom v mestskom zastupiteľstve sa zdala „príliš srbská“. Na otázku, kde socha Gavrila dnes je, každý okoloidúci odpovie niečo iné. Centrum mesta je však i tak atraktívne a plné mladých cudzincov zaujímajúcich sa o zverstvá bosnianskej vojny.

Na druhej strane sa iba málo zmenili sarajevské predmestia. Kedysi moderné elegantné obytné bloky stále „zdobia“ diery z delostreleckých granátov. Z niektorých vytŕča čerstvo vypraná bielizeň. „Žiť treba, hoci aj v diere,“ hovorí mladý Srb Vladimir, ktorého rodinu počas vojny ostreľovali v meste „jeho vlastní“.

Medzinárodné spoločenstvo

„Keď odídeme, zrejme sa začnú rezať,“ povedal pre SME nemenovaný vysoko postavený veliteľ medzinárodných mierových zborov. V Bosne je stále okolo 20-tisíc vojakov SFOR a ďalších okolo 20-tisíc pozorovateľov či iných členov medzinárodných organizácií. Ich prácu si váži väčšina Bosniakov, Chorvátov aj Srbov. Na ceste po Republike Srpskej (RS) síce počuť hlasy o „zahraničnej vojnovej okupácii“, o devízovom prínose pozorovateľov a mierotvorcov ale nepochybuje nikto. Pri základnom plate pár stoviek mariek sa nemožno čudovať. Najväčší „biznis“ majú preto v Bosne všetci, ktorí s cudzincami spolupracujú, najviac prekladatelia a tlmočníci. Tí si za mesiac zarobia okolo štyritisíc mariek.

Nemecký kontingent SFOR má v Republike Srpskej na starosti niekoľko projektov. Jedným z nich je etnicky rozdelená dedina Tirnovo. Malá vieska veľkosťou porovnateľná s priemerným slovenským sídlom má dvoch starostov: srbského a moslimského. Do bosnianskej časti predtým „etnicky vyčistenej“ dediny sa s finančnou pomocou Európskej únie začali vracať moslimskí utečenci. Našli rozbombardované a vypálené domy. Nemeckí vojaci sa im rozhodli pomôcť. Založili nadáciu, z ktorej čerpajú financie na obnovu domov. Vari pre zachovanie „etnickej rovnováhy“ pomáhajú aj obyvateľom prevažne srbskej dediny Kijevo, kde sa rozhodli obnoviť základnú školu. „Chceme, aby sa tu učili deti oboch národností,“ hovorí plukovník z nemeckého SFOR Georg Ewers. Na opravu školy vypísali tender, pri ktorom sa však museli riadiť nemeckým právom, pretože bosnianska legislatíva je „deravá ako ementál“: tak ako v každej postkomunistickej republike vytvára priestor na korupciu, bratríčkovanie či iné pochybné kšeftovanie.

Kovové beštie

„Sarajevo is a city of delicious vine,“ píše sa v turistickom sprievodcovi po miestnych gurmánskych centrách a baroch. V nejednom narazíte na bývalých vojnových veteránov, ktorí samopaly vymenili za čašnícke oblečenie a podnosy. Hovoria, že návrat „do civilu“ nebol pre nich problémom. „To iba Američania do mysle vtískajú samovražedné príbehy vojakov vracajúcich sa z Vietnamu,“ povedal 27-ročný nemenovaný vojnový veterán, ktorý v rokoch 1991-1995 bojoval vo farbách moslimsko-chorvátskej federácie. Jeho spolubojovník Sačir hovorí, že aj medzi Srbmi má priateľov. Na 1741 sarajevských invalidov, z ktorých je 356 detí, ale zabudnúť nemôže. Dôvod? Míny. „Tie kovové beštie sú všade, choď na huby za mesto, skončíš vo vzduchu,“ upozorňuje nás pri pohľade na nádherné kopce okolo mesta, z ktorých juhoslovanská armáda Sarajevo ostreľovala ťažkým delostrelectvom.

Fakt, že míny sú najhorším mlčiaciam svedkom konfliktu, potvrdzujú aj príslušníci medzinárodných mierových zborov v Bosne a Hercegovine (SFOR). Podľa veliteľov nemeckého kontingentu v kasárňach v Rajlovaci neďaleko Sarajeva iba minulý týždeň počas 24 hodín nášľapné míny, ktorých počet nikto nevie presne určiť, usmrtili osem ľudí, prevažne deti, hrajúce sa za mestom. Nemecký plukovník Ewers si najviac sťažuje na míny ruskej a čínskej výroby. Sú podľa neho najlacnejšie. „Preto ich používali. Sú zákerné v tom, že neodtrhnú nohu, ale zrania ju tak, že ju musia amputovať.“

Počas vojny „kovové beštie“ znepriatelené strany umiestňovali na miestach, z ktorých sa neskôr museli stiahnuť. Nevynechali pritom ani také „strategicky dôležité“ objekty ako základné školy. „Civilizovaná armáda rozmiestnené míny aspoň zakreslí do mapy. Tu to nerobil nikto,“ dodáva Ewers.

JURAJ TOMAGA, Sarajevo - Bratislava