Keď vojna začala, nad hlavným mestom sa práve rozvidnievalo. FOTO – TASR/AP
Nočný pohľad na Bagdad. FOTO – TASR/AP
Prvé rakety zasiahli Bagdad.
FOTO – REUTERS
Odkedy sa začalo odpočítavanie vojny, žili obyvatelia Bagdadu v nervóznom očakávaní amerického útoku. Dnes nadránom sa ich čakanie skončilo. Prvé rakety dopadli práve na hlavné mesto a celý svet teraz s napätím sleduje jeho osud.
Americké televízne stanice celú noc vysielali naživo pohľad na nočný Bagdad. Z trochu statických kamier pôsobilo mesto mŕtvo, po chabo osvetlenej ceste medzi panelákmi asi raz za pol hodinu prešlo nejaké auto. Väčšina Bagdadčanov sa ukrývala doma, zásobení a pripravení na rozhodujúcu noc plnú bombardovania.
Ultimátum vypršalo
O štvrtej ráno irackého času vypršalo americké ultimátum. Všetci napäto čakali vývoj a všetky televízie automaticky prepli na kamery v irackom hlavnom meste: tam sa však zatiaľ nič dramatické nedialo. Korešpondenti BBC i CNN roztrúsení po celom Zálive divákov presviedčali, že túto noc sa nič nestane. Na jednotlivých spojeneckých základniach sa nič nehýbalo, aj v americkom Pentagone bola atmosféra pokojná.
Prvá raketa dopadla na Bagdad tri minúty po pol šiestej. Práve začínalo svitať a obloha dostávala ružový odtieň. Ranný útok skutočne očakával málokto. Ako prvá ho hlásila arabská televízia Al-Džazíra, ostatné televízie pustili správu vo chvíli, keď sa na oblohe objavili prvé americké lietadlá. Výbuchy začali pribúdať a čoraz ostrejšie sa ozývala streľba irackej protivzdušnej obrany. Do zvuku zbraní sa po čase zamiešal aj iný: spev modlitieb, ktoré bolo počuť z jednej z bagdaských mešít. Asi desať minút sa z mešity ozývali melódie motlitby so stále sa opakujúcou vetou „Allahu Akbar“ (Boh je veľký).
Minútu po prvom útoku sa v meste rozozvučali sirény. Zo štátneho rozhlasu, ktorého sa zrejme zmocnili Američania, sa v arabčine ozvala zvláštna správa: „Toto je deň, na ktorý sme čakali.“ Iračania pochopili, že vojna práve začala.
Prvé rakety dopadli do južných a východných častí Bagdadu, ďalšie do centra mesta blízko luxusného hotela Rašíd. Zo zasiahnutých cieľov sa dvihli husté oblaky čierneho dymu. Sporadické bombardovanie trvalo asi pätnásť minút a opäť nastalo ticho. Iracká televízia neustále hlásila, že každú chvíľu vystúpi s prejavom prezident Saddám Hussajn, ale ten stále mlčí.
Ráno premávali autobusy
Život v meste začal medzitým normálne fungovať: v rannej hmle sa objavili prvé autobusy mestskej hromadnej dopravy, na uliciach sa ukázali prví ľudia, na cestách pribúdali autá. Ale nesmerovali do centra. Práve naopak – opúšťali bombardované mesto.
Čakanie sa skončilo. Celú noc obyvatelia Bagdadu počítali minúty a tipovali, kedy útok začne. Hoci štátna televízia o Bushovom ultimáte príliš neinformovala, väčšina ľudí počula útržky z Bushovho prejavu, keď dal Iraku posledných 48 hodín.
„Začali sme počítať hodiny, odkedy nám Bush dal ultimátum. Stále nám niekoľko hodín ostáva,“ hovoril včera večer tridsiatnik Džaber Abbúd, ktorý ako jeden z posledných nechal otvorený obchod. „Dúfam, že predám väčšinu svojho tovaru dnes a zajtra už neotvorím. Zvyšok si vezmem domov a zjem počas vojny.“
Odpoveď na otázku, kedy sa začne útok, bola kľúčová, aby ľudia vedeli, kedy opustiť svoj obchod, kedy zaliezť do úkrytu, kedy sa modliť – a kedy utiecť z mesta. Niektorí sa snažili dostať z Bagdadu ešte včera večer, ale nezašli ďaleko: na hlavnom ťahu do Jordánska sa vytvorila zápcha a tak museli prečkať noc v autách.
Ale v meste to zrejme nebolo o nič príjemnejšie. Novinári, ktorí sa rozhodli ostať, tvrdili: je to mesto duchov. Prázdnymi ulicami sa valil zvírený prach. Ulice ostali včera prázdne, obchody zatvorené, všetky okná utesnené. Zároveň však nikde nebolo vidieť tanky ani obrnené vozidlá. Okrem zopár bunkrov a vriec s pieskom takmer žiadna obrana.
Úradníci musia byť v práci
Najväčší ruch bol v okolí vládnych budov: ústredia tajnej polície či ministerstva informácií, kde robotníci nakladali počítače a interiér kancelárií do nákladných áut. Údajne preto, aby mohol celý Husajnov aparát pracovať na bezpečných miestach aj počas invázie.
Zaujímavá bola situácia v nemocniciach, kde mali všetko pripravené na príjem ranených. Ľuďom radili prichádzať len s akútnymi prípadmi a tehotné ženy museli všetky rodiť cisárskym rezom, aby operácie netrvali dlho.
Inak sa vláda snažila čo najdlhšie udržať zdanie normálneho života. Niektorí úradníci aj posledné hodiny pred začiatkom vojny usilovne dokončovali prácu na modernom tlačovom centre a prestavbu zoologickej záhrady. Hotely mali prikázané prijímať rezervácie, ako keby sa nič nedialo. Aj v posledný večer zamestnanci v rýchlosti umývali okná a vysávali izby.
Veľa úradníkov musí chodiť do práce aj počas amerického bombardovania. „Musím byť v práci. Keď tam neprídem, uzäznia ma,“ povedal pre denník Chicago Tribune vyskopostavený úradník na ministerstve informácií. Keď mu novinár pripomenul, že americká invázia môže celú vládu zvrhnúť, zatváril sa prekvapene. „To snáď nemyslíte vážne. Na tú možnosť som ani nepomyslel.“
MICHAL FRIŠ
