ktorej velil Ján Valo, prepravili veľké nákladné lietadlá medzi 11. a 14. novembrom 1990.
Vyše polovica členov jednotky (56 %) boli profesionálni vojaci, ostatní boli vojaci základnej služby, ktorí sa po zaradení do jednotky automaticky stali vojakmi v ďalšej činnej službe.
V knihe Púštna búrka spomínajú veteráni z Čiech a zo Slovenska, ľudia z postkomunistických krajín, aj na prvé stretnutia s vojakmi NATO. Ako hovoria, zaujímavé boli najmä stretnutia s vojakmi USA. Mnohí z nich netušili, že existuje nejaké Československo, a niektorí z tých, čo o ňom vedeli, boli šokovaní, keď zistili, že poznáme aj papierové peniaze.
Československí chemici, hoci neboli ideálne pripravení, sa však napokon stali významnou zložkou protiirackej koalície. Veterán z vojny v Perzskom zálive major Želinský po rokoch spomínal: „Pôvodne sme tam išli ako protichemická jednotka, ktorá bude chrániť civilné obyvateľstvo v Saudskej Arábii. Nakoniec sme boli prvosledovou jednotkou, zaradili nás do bojových zostáv jednotiek Saudskej Arábie a tam sme robili protichemickú ochranu. Naša jednotka bola pripravená na to, že bude na jednom mieste, čomu bola prispôsobená aj jej výzbroj, ale potom sme boli roztiahnutí na 350 kilometroch. Preto sme od generálneho štábu požadovali ďalšiu techniku, najmä bojové vozidlá pechoty, lebo s tou, ktorú sme mali, sme neboli schopní splniť požadované úlohy. Keď sa začal útok pozemných vojsk a v prvom slede išiel ženijný a chemický prieskum, Saudi útočili na tankoch a obrnených vozidlách a vedľa sa pohyboval chemický UAZ s plachtou, ktorý robil chemický prieskum.“
Podľa Želinského si však československí chemici urobili veľké meno najmä tým, že ako prví – 19. januára – objavili v ovzduší chemické látky. Systém monitorovania chemických látok česko-slovenskej armády bol na vysokej úrovni – odbornosťou, znalosťami a skúsenosťami a prístrojmi nemohli západné vojská našim vojakom konkurovať. Naši prekročili aj hranice Kuvajtu a podieľali sa na pomerne rýchlom odsune irackých vojsk. (rf)
