Chemická jednotka bola v Perzskom zálive už dlhší čas a pripravovala sa. Zrazu ste zaútočili. Ako sa to stalo, kto povedal, že začala vojna?
„Bol klasický vojenský poplach. Vedeli sme, že keď príde poplach, znamená to, že sa začala vojna. Naša jednotka nebola celá na jednom mieste. Naša časť bola neďaleko letiska. Zobudili nás lietadlá a výbuchy. „
Čo sa vojakovi odohráva v hlave, keď zistí, že naozaj musí ísť do útoku?
„Stres. Vonku bola zima, ale bol som kompletne spotený. Spomínal som na svojich najbližších, lebo sa mohlo stať, že o dve hodiny už nebudem. Vtedy prebehne vojakovi hlavou čokoľvek, aj to prečo tam liezol a nesedel radšej doma.“
Nastala panika?
„Len náznaky, lebo vždy sa veľmi rýchlo objavil niekto, kto panikára spacifikoval, aby nebláznil a nerozvrátil jednotku. Vopred sa nedá odhadnúť, ako sa kto bude správať. Ale o chvíľu už každý vojak vedel, čo má robiť, zaujali sme postavenie a monitorovali situáciu.“
Keď ste sa pohli do útoku, nikto nezastrečkoval? Nikto nepovedal, že nejde?
„Nie, to v šíku nie je možné. Pred nami tanky, za nami tanky a všetko sa hrnie dopredu. Mali sme rôzne pocity, nepočul som nikoho, kto by povedal, že sa nebál. Každý sa bál. Lenže hneď, ako sme sa pohli, sme sa pustili do práce a stres odchádzal. Chemici v akcii fungujú tak, že pripravujú miesto špeciálnej očisty pre ľudí a pre techniku. Keď sa pohne útok o päť kilometrov dopredu, zasa všetko balia a presúvajú miesto špeciálnej očisty ďalej. Očista sa robí v stanoch, pre odmorených ľudí musí byť pripravená čistá bielizeň, stará sa páli a ostatné sa dezinfikuje. Naozaj nie je čas na hlúposti.“
Vaša jednotka mala pôvodne chrániť civilné obyvateľstvo a v podstate ste mali byť na jednom mieste, nie ísť v útoku s ostatnými…
„…ak sa ma tým chcete opýtať, či naši chemici zasiahnu do bojov, aj keď majú mandát humanitárneho práporu, tak poviem áno. Minister obrany Ivan Šimko možno hovorí, že nie, ale to je buď jeho predstava, alebo mylná informácia, alebo jeho želanie. Keď začne pozemný útok, česko-slovenský chemický prápor sa aj teraz ocitne v boji, pretože je najlepší na svete. Sú informácie, že irackým gardám rozdali chemické otravné látky. Proti nim treba postaviť tých najlepších. Nevylučujem, že časť našich ostane v Kuvajte, aby chránili civilné obyvateľstvo, ale je nezmysel hovoriť, že nebudú v boji. Minister Šimko by mal zaujať inú pozíciu, mal by byť hrdý na to, že naši sú takí dobrí a nie vyhovárať sa, že vojaci nezasiahnu.“
Vy ste vedeli, že pôjdete do boja?
„Nepredpokladali sme to, ale keď sa vyvinula situácia na bojisku, že sme išli vpredu, tak sme vedeli, čo robiť. Vojaci nie sú cvičení na to, aby sedeli v kasárňach. Aj keď je fakt, že my chemici nie sme bojová jednotka, ale špeciálna, ktorá chráni objekty, ľudí, techniku proti zbraniam hromadného ničenia. Postavenie chemikov je však o to ťažšie, že musia chrániť sami seba, aby mohli chrániť aj ostatných ľudí a techniku. Keď bojuje pešiak so samopalom, zbraň má stále pri sebe, ale vojak-chemik musí odmorovať a merať chemické látky a vtedy má svoju zbraň trochu bokom. V roku 1991 sme boli vyhodnotení ako najlepší. Veď prečo znova vybrali Čechov a Slovákov? Keby som hodnotil kvality chemikov na šesťdielnej stupnici, tak Česi sú šestka, Slováci päť a polka a ostatný svet možno trojka.“
Naši vojaci majú jasný mandát od parlamentu. Vy ste však v roku 1991 mali určité právne problémy. Už sú doriešené?
„Vtedy bola naša jednotka v Perzskom zálive na základe rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Bola podpísaná dohoda medzi Československom a Kráľovstvom Saudskej arábie. Poslal nás tam parlament a prezident podpísal rozkaz. Právne veci musí ešte niekto doriešiť, lebo Československo podľa vtedy platnej ústavy nevyhlásilo Iraku vojnu, dokonca platila zmluva o priateľstve medzi Československom a Irakom. Je otázka, v akom právnom postavení sme boli. Doteraz nás právne napríklad na ministerstve obrany nepovažujú za vojnových veteránov, čiže ako keby sme neboli vo vojne.“
