Napriek tomu náš parlament trojštvrtinovou väčšinou schválil uznesenie, ktoré podporuje zmienku o Bohu ako o zdroji základných hodnôt, duchovnej jednoty a náboženského dedičstva spoločnej Európy. Výhradne proti sa vyjadrili iba poslanci za KSS.
Je nespochybniteľné, že Európa vyrástla na hodnotách kresťanskej kultúry. Tiež je pravdou, že kresťanská Európa sa nie vždy riadila hodnotami evanjelia a princípmi dekalógu. To, čo v istých dejinných udalostiach v praxi urobila, sa dnes európski politici usilujú deklarovať absenciou kresťanskej kultúry i samotného slova Boh v európskej ústave. Politická pravica je znepokojená, a ľavica sa prirodzene teší.
Veľkú a opodstatnenú obavu má z budúcej euroústavy cirkev. Ak by Boh vypadol z preambuly, tak potom, žiaľ, v tom vidí iba dielo Zlého ducha a ťaženie temných síl proti kresťanstvu, najmä katolíckej cirkvi. Hoci netvrdím, že nič také neexistuje, predsa treba urobiť podstatne viac, ako iba celú situáciu negativisticky komentovať.
Napriek jedinečnému ospravedlneniu za chyby v minulosti (mea culpa), cirkev v tejto otázke ešte nedozrela na sebareflexiu, lebo ináč by musela priznať, že si za to môže aj sama. Teraz sa jej vypomstilo, že dlhé desaťročia komunikuje iba s kresťanskými stranami a najmä v stredoeurópskom priestore má slabo vyprofilovaný dialóg aj s ľavicou. Inak mohla mať dnes lepší priestor na presadzovanie kresťanských európskych hodnôt.
Je isté, že toto nemôže cirkev očakávať od politických zoskupení, ktoré sú silno ovplyvnené nihilizmom, utilitarizmom, materializmom, liberalizmom alebo ateizmom. Voliči však dali v európskom rozmere ľavici veľkú moc. Ak profesor kresťanskej sociológie Manfred Spieker odporúča cirkvi osvojiť si nové formy pastorácie, zároveň ju vyzýva, aby sa usilovala viesť partnerský dialóg aj s tými stranami a šéfmi štátov, ktorí sú jej vzdialení – najmä vtedy, keď im volič odovzdal zodpovednosť vládnutia. Toto je o umení pozitívne ovplyvňovať beh udalostí, a nie iba bezmocne lamentovať nad rútiacim sa vlakom, do ktorého cirkev veľmi ťažkopádne naskakuje. Ale ak výraznejšie nenastúpi na scénu euroformovania, dejinne zlyhá.
Akékoľvek úsilie vytvoriť akúsi čisto profánnu euroústavu nie je rozumné. Odvolávať sa na multikonfesionálnosť je nesprávne, lebo zohľadňovať tento fakt by znamenalo, že kresťanská európska väčšina by sa mala podriadiť nekresťanskej menšine. Tí, ktorí presadzujú euroústavu bez Boha (socialisti?), majú dnes v Európskom parlamente asi 34 percent kresiel. Sú síce dominantnejší ako kresťanskí demokrati, predsa však netvoria väčšinu. Súhlasím, že na pôde Európy treba zohľadňovať aj židov, moslimov, hinduistov, budhistov alebo ateistov, ale nie je predsa možné absolútne ignorovať kresťanov.
História nám potvrdzuje, že všetky snahy vybudovať humanizmus bez Boha vždy stroskotali. Len v 20. storočí nám pseudohumanizmus bez Boha splodil totalitnú komunistickú a fašistickú diktatúru. Je isté, že zmienka o Bohu v euroústave nie je zárukou vyznávania týchto hodnôt, ale opak by bol naozaj zlým signálom, azda aj zlým štartom do novej Európy.
Ešte za horšie považujem akékoľvek úsilie dať novej Európe iba politicko-ekonomický smer bez kultúrno-duchovnej a morálnej orientácie.
Autor: ŠTEFAN KOVÁČ(Autor je katolíckym kňazom)
