Klára Jarunková patrí medzi najprekladanejšie slovenské autorky v oblasti literatúry pre deti a mládež. Len bibliografia nemeckého slovakistu Ludwiga Richtera z roku 1999 uvádza dvadsaťtri kníh (vrátane reedícií), ktoré vyšli v nemčine, no Jarunkovej knihy sa vydávali prakticky vo všetkých svetových jazykoch. Nečudo, že ako jediná slovenská spisovateľka získala národné ceny Talianska a Nemecka. Jarunková mala a doteraz má úspech aj na Slovensku, jej prózy pozná niekoľko generácií, ba dosť zavčasu sa dočkala i monografie, ktorú vydal dnes už nebohý Július Noge roku 1979.
K lanskému životnému jubileu spisovateľky sa dostala na trh šiesta reedícia jej prózy pre mládež Tulák (Dilema, Bratislava 2002, ilustrácie Dana Zacharová, doslov Ondrej Sliacky), v ktorej sa autorka venovala svojej obľúbenej i vďačnej téme: vzťahu adolescentov a staršej generácie. Tulák vyšiel po prvý raz roku 1973 a odvtedy sa v tomto, vždy komplikovanom vzťahu, nepochybne všeličo zmenilo, najmä obsah a formy vzájomných napätí, konfliktov a riešení. Jarunkovej novela si však zachovala sviežosť doteraz, lebo ani v najmenšom detaile nezaplatila daň dobovým požiadavkám, naopak, skôr s nimi nepriamo polemizovala.
Trinásťročný hrdina má problém nie generačný, ale skôr obgeneračný. Býva totiž u starých rodičov, kam ho na čas dali rodičia, lebo sa im narodilo ďalšie, štvrté dieťa. Zmenilo sa aj prostredie: z dediny, ktorú dôverne pozná, dostane sa chlapec do prostredia veľkých železiarní, kde sa usiluje nadviazať priateľstvá, no stará mama má svoje „veľkopanské“ zásady, pohŕda ľuďmi, čo nepochádzajú z „lepšej rodiny“, komanduje svojho vnuka, hoci ho miluje, ale na ňom tiež uplatňuje zlozvyk „pchať človeka do vlastnej predstavy“. Chlapec to neznáša a taký je znechutený, že raz v noci ujde cez lesy k rodičom. Urobí tiché gesto vzbury, lebo inak sa starej mame bez slova odporu podriaďuje, a tým trpí dvojnásobne, pretože sám sebou pohŕda, pokladajúc sa za zbabelca. Uteká vlastne sám pred sebou.
Tento protikladný proces Jarunková veľmi zaujímavo rozvinula najmä na jeho dobrodružnom putovaní po horách: tu má chlapec dosť času, aby na svojej skúsenostnej vekovej úrovni popremýšľal o rozličných mravných otázkach (najmä „kedy sa pretvarovať a kedy vravieť pravdu za každú cenu“), ale aj na vnímavé pozorovanie prírody, ku ktorej má blízko už od detstva. Nenásilná symbióza oboch emočných rovín vyúsťuje napokon do chlapcovho poznania, že „najjednoduchšie je vždy hovoriť pravdu“.
V ďalšom priebehu deja Jarunková pripravila čitateľovi viac prekvapení, ktoré sú viacvýznamové a dodávajú chlapcovmu príbehu aj príchuť tragickosti (podobný útek starej maminho syna, ktorý je už roky nezvestný). Jej Tulák sa teda zasa aj k ďalšej generácii vrátil.
