Vidieť je to i v meste Diyarbakir, považovanom za neoficiálne hlavné mesto tureckých Kurdov. V každej reštaurácii a čajovni sledujú správy, záujem o noviny sa zvýšil. „Nejde o Ameriku, tá mi nevadí, vojnu si ale neželám, kazí naše podnikanie,“ hovorí majiteľ jednej z miestnych reštaurácií. „S vojnou nesúhlasím, tento kraj už postihla minulá vojna v Iraku. Žili sme z obchodu s naftou a embargo to všetko zničilo. Navyše sme moslimská krajina a oni tiež. Nemali by sme proti sebe bojovať,“ hovorí učiteľ na diyarbakirskej škole.
Podobné hlasy možno počuť všade okolo. Podľa prieskumov nesúhlasí s vojnou až deväťdesiat percent tureckých občanov. Názory na vojnu sú veľmi podobné tým v celej Európe, sprevádzajú ich len konkrétnejšie argumenty. Turci i Kurdovia sa boja dosahov na ekonomiku.
Turecko ale neprežíva nejakú vlnu antiamerikanizmu. V Ankare sa síce konajú demonštrácie, navštevujú ich ale prevažne mladí ľudia s červenými vlajkami a obrazmi Lenina, Marxa a Engelsa a majú ich málo. „Ide o peniaze. Keď nám to zaplatia, tak by sme im mali dovoliť útočiť na Irak z Turecka,“ odpovedá muž v obleku na otázku, či súhlasí s príchodom amerických vojakov do Turecka.
Premiér Tayyip Erdogan to v týchto dňoch nemá ľahké. Zostavuje novú vládu, rieši problémy okolo budúcnosti Cypru a v parlamente musel presviedčať poslancov, aby hlasovali za súhlas Turecka so vstupom americkej armády. Väčšina tureckých médií sa prikláňa k väčšinovému názoru. Zaznievajú však i úplne opačné hlasy. Napríklad denník Turkish Daily News v takmer každom komentári pripomína, čo bude znamenať, keď sa Turci nepridajú k Američanom. „Po konflikte s Európskou úniou pre Cyprus a USA pre Irak by Turecko nezadržateľne smerovalo do izolácie,“ píše Turkish Daily News.
Autor: MAREK ŠVEHLA, turecko-iracká hranica(Autor je redaktorom týždenníka Respekt)
