1 Albánsko, 2 Azerbajdžan, 3 Bulharsko, 4 Česko, 5 Dánsko, 6 Estónsko, 7 Gruzínsko, 8 Holandsko, 9 Litva, 10 Lotyšsko, 11 Macedónsko, 12 Maďarsko, 13 Poľsko, 14 Rumunsko, 15 Slovensko, 16 Španielsko, 17 Taliansko, 18 Turecko,19 Veľká Británia, 20 Afganistan, 21 Filipíny, 22 Japonsko, 23 Južná Kórea, 24 Uzbekistan, 25 Eritrea, 26 Etiópia, 27 Austrália, 28 Kolumbia, 29 Nikaragua, 30 Salvador, 31 USA

VÁHAJÚCI

32 Omán, 33 Katar, 34 Bahrajn, 35 Spojené arabské emiráty, 36 Saudská Arábia, 37 Kuvajt, 38 Izrael, 39 Portugalsko, 40 Jordánsko, 41 Egypt, 42 Nórsko, 43 Ukrajina, 44 Írsko, 45 Chorvátsko

Vojna v Iraku nebude len jednostrannou americkou záležitosťou. Americký šéf diplomacie Colin Powell tvrdí, že na strane Washingtonu je až 45 krajín. Tridsať z nich sa k tomu hlási verejne, 15 vyjadruje diskrétnu podporu.

Súčasná „koalícia“ je početnejšia ako tá počas prvej vojny v Perzskom zálive. Je síce početnejšia, ale slabšia.

Zbierka vlajočiek

Koalícia v prvej vojne proti Saddámovi Husajnovi bola verejne známa, nikto necítil potrebu skrývať sa za diskrétnu podporu. Bola aj silnejšia – vojensky aj politicky, mala mandát OSN a o potrebe prinútiť Irak, aby sa stiahol z Kuvajtu, panovala všeobecná zhoda.

Hoci súčasná koalícia reprezentuje 1,1 miliardy občanov sveta, jej reálna sila je viac ako otázna. Z pôvodnej koalície z roku 1991 zostali okrem Američanov ešte Austrálčania, Briti, Slováci, Česi, Dáni, Maďari, Taliani, Holanďania, Poliaci a Španieli. Vypadli Francúzi, Nemci, arabské krajiny. Tí, čo pribudli, nepatria medzi velikánov: Etiópia, Eritrea či Albánsko.

Americký denník The New York Times o koalícii napísal, že pozostáva v prevažnej miere z bezmocných krajín, ktoré čakajú na výhody, ktoré im vyplynú z toho, že Američanom ukážu prívetivejšiu tvár. Nemenovaný predstaviteľ washingtonskej administratívy zašiel ešte ďalej a povedal, že súčasná koalícia je len zbierkou vlajočiek.

Morálna podpora

Z krajín, ktoré Powell označil za koalíciu ochotných, sa vojensky na akcii proti Iraku budú podieľať len Briti, Austrálčania, možno Dáni, vojakov do zálivu chce poslať aj Poľsko či Albánsko. Česi a Slováci tam majú chemikov, väčšina krajín však len poskytne vzdušný priestor, vojenské základne a morálnu podporu.

V porovnaní s prvou vojnou, keď Američanmi vedené vzdušné aj pozemné operácie podporovali vojensky Francúzi, Briti a v prvých líniách stáli vojaci z Egypta, Sýrie, Pakistanu či zo Saudskej Arábie, je to skutočne tristné. Američania sú schopní vysporiadať sa s Irakom aj sami, pre „prijateľnosť“ vojny by však bolo lepšie, keby tam neboli sami.

Bez Arabov

Významným momentom je aj to, že v terajšej koalícii, aspoň v jej oficiálne známej časti, nie je žiadny arabský či moslimský spojenec Američanov. Sú tam síce moslimské krajiny ako Afganistan, Albánsko, Azerbajdžan či Uzbekistan či oficiálne sekulárne Turecko, ale chýba štát z oblasti zálivu. Katar, Saudská Arábia, Omán, Bahrajn a Spojené arabské emiráty však poskytnú Američanom svoj priestor. Práve oni sú s najväčšou pravdepodobnosťou kostrou pätnástky, ktorá Ameriku podporuje, ale len v tichosti.

Washington jednoducho môže očakávať obvinenia z križiackeho ťaženia proti islamu.

Kým niektoré krajiny by Američania na zozname spojencov videli veľmi radi, existuje krajina, ktorá ich síce podporuje, ale na zozname nie je. Je to Izrael. O jeho oddanosti niet pochýb, ale židovský štát mnohých dráždi.

Koalícia, ktorá pôjde proti Iraku, je zmesou krajín, ktoré s Američanmi majú rovnaké hodnoty, ale aj takých, ktoré potrebujú americké peniaze, vplyv či pomoc. Chýbajú v nej doterajší americkí spojenci, aj veľkí svetoví hráči. Je to však jediná možná koalícia, akú mohla americká diplomacia „splašiť“.

Prečo sú na strane Američanov

Motívom pre proamerické postoje môže byť:

Dlhodobé spojenectvo: Austrália, Veľká Británia, Dánsko, Taliansko, Holandsko, Španielsko

Noví spojenci (z politických aj ekonomických dôvodov): Bulharsko, Česko, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Macedónsko, Albánsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko

Ekonomické dôvody: Salvador, Nikaragua, Kolumbia potrebujú americké peniaze na boje s miestnymi narkobarónmi, aj stredoázijské republiky bývalého Sovietskeho zväzu (Azerbajdžan, Uzbekistan, Gruzínsko) môžu očakávať americké investície v oblasti

Potreba silného spojenca: ide o Eritreu a Etiópiu, ktoré majú dlhoročný územný spor a dúfajú, že Američania sa pridajú na stranu jednej z nich, podobne podporu Američanov kvôli severokórejskej hrozbe potrebujú aj Južná Kórea a Japonsko (mik)