Holubová, Csongor Kassai, Pavel Liška * Predpremiéra v SR: dnes

Klasické filmové rozprávky to majú na trhu zaplavenom pánmi prsteňov, batmanmi a spidermanmi veľmi ťažké. Ich takmer povinnou súčasťou totiž vždy bola istá krásna naivita a láskyplné moralizovanie. Povedať, že sa to dnes už nenosí, by asi nebolo presné. Trvalá popularita zlatého rozprávkového fondu, začínajúceho kdesi pri Princeznej so zlatou hviezdou na čele a končiaceho Troma orieškami pre Popolušku, hovorí sama za seba.

Tvorcovia novej česko-slovenskej rozprávky Čert vie prečo nám vyrozprávali príbeh princeznej Aničky (Tatiana Pauhofová) a princa Filipa (Štěpán Kubišta); kráľa Dobromila (Josef Somr) so zradným radcom (Jiří Lábus), ktorému pomáhajú všetci rohatí na čele s Luciferom (Csongor Kassai). Cítime sústredené nasadenie všetkých tvorivých zložiek, snahu udrieť na správnu rozprávkovú strunu. Podarilo sa? Nie veľmi. Investícia tohto druhu totiž vždy bude stáť pred zásadným rozporom: na jednej strane chce nová rozprávka naplniť tradičný vzorec už jestvujúcich úspešných diel, na druhej strane chce doňho dosadiť to vlastné.

Tradičným dielam pomáhala dobová divadelná štylizácia, prívetivá najmä k tomu, čo rozprávka potrebuje ako svoju rozprávkovú soľ - štylizované figúrky. Vo Vávrovej, Macourkovej a Šulajovej rozprávke sú najvďačnejší práve títo hráči: Pavel Liška ako prihlúply čert, prestrojený za Aničkinho nápadníka a dvojica čertov, ktorí sa v pekle učia anjelsky lietať s bielymi krídlami.

Naše filmové rozprávky stále obchádza mor civilizmu, ktorý pochádza ešte z kolibskej rozprávkovej vlny z rokov osemdesiatych. Dnes už režiséri vrátane Romana Vávru nakrútia dokonalý interiér pekla so všetkými možnými trikmi, ba dajú mu až historickú dokonalosť. Aj sa sami zabavia obsadením svojich režisérskych kolegov do zboru čertov. Ale rozprávkové kúzlo je iného druhu. Nie je v dokonalosti, je v šiestom zmysle, v talente narábať s úplne odlišným materiálom, než na aké sú profesionáli zvyknutí. Roman Vávra chcel potlačiť „ľúbeznosť českých rozprávok“. No čím ju chcel nahradiť? Naturalizmom, kvapkajúcim z úst nenažratému radcovi s husacou masťou? Nemastnou-neslanou ťažiskovou dvojicou princa a princeznej?

Rozhodná princezná, ktorá nám pred očami rastie k samostatnosti, je síce zaujímavá, ale nenadeliť jej okrem formálneho označenia nič z toho, čo k princeznám patrí, znamená, že princovi berieme jeho princovskú funkciu. Namiesto princa, ktorý má bojovať o princeznú a pol kráľovstva, tu máme mierne rachitického váhavého špekulanta, ktorý si to, bohvieprečo, od začiatku chce rozdať s pekelnými silami.

I do tejto rozprávky sa premietlo to, čím je momentálne chorý český film: absolútna viera v obraz, ignorovanie významu a zmyslu rozprávania. Snaha oslepiť dokonalou krásou a vystrašiť dokonalou hrôzou ostáva bez účinku, ak rozprávanie nemá oporu v dôsledne vedených vzťahoch a charakteroch postáv. Všetko to ako-tak vytrhnú z biedy dobrí herci a skóre tejto rozprávky nakoniec predsa len stlačia na znesiteľný pomer.

Autor: Viera Langerová, Praha