Kurdi utekajú do bezpečnejšej zóny. FOTO- REUTERS
štát regiónu - Turecko. Dôvodom je fakt, že utečenci budú z veľkej časti Kurdovia.
Kde budú tábory?
Francis Teoh je muž s dôležitým poslaním. Pred troma mesiacmi prišiel na turecko-irackú hranicu, aby tu viedol kanceláriu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a postaral sa o státisíce irackých Kurdov, ktorí sa tu po začatí bojov očakávajú.
Problém ale je, že pán Teoh ani z titulu svojej funkcie stále nemá nevyhnutné informácie, aby túto prácu mohol zvládnuť. Nevie, kde budú stáť utečenecké tábory, ani koľko ich presne bude. Turecká strana, ktorá stavbu táborov chystá, mu to totiž zatiaľ nechce povedať.
„Ide o veľmi citlivý problém,“ hovorí Francis Teoh. Je jasné, že pre tureckú vládu je kurdská otázka chúlostivá, ide ale predovšetkým o utečencov, mali by sme to teda vedieť čo najskôr.“
Turci zatiaľ plánujú, že okolo tristo kilometrov dlhej irackej hranice postavia šesť stanových táborov a ďalších dvanásť vo vnútri Iraku. UNHCR by pritom dala prednosť tomu, aby všetky tábory stáli v bezpečí, to znamená v Turecku. „Je tu ale turecká snaha udržať utečencov ešte pred svojou hranicou,“ hovorí Teoh.
V 1991 utečenci živorili
UNHCR odhaduje, že do Turecka sa bude snažiť prejsť zhruba stopäťdesiat ľudí. „Je to len odhad, môže ich byť viac, ale i menej,“ hovorí Teoh.
Počas irackej vojny v roku 1991 smerovalo zo severného Iraku do Turecka pol milióna kurdských utečencov. Turci pritom postavili iba tri utečenecké tábory a podstatná časť Kurdov zostala živoriť v zime a bez jedla v horách. „Nechceme, aby sa táto situácia opakovala,“ hovorí Francis Teoh.
Obavy organizácií starajúcich sa o utečencov vzbudzuje i to, že turecká vláda okrem UNHCR a jednej katolíckej medzinárodnej organizácie nevydala zatiaľ povolenie žiadnej inej nevládnej organizácii. Pritom napríklad v Kosove ich koncom deväťdesiatych rokov pracovalo až štyristo.
Ostnaté drôty a míny
Ďalším problémom pre utečencov je, že Turecko chráni svoju južnú hranicu okrem ostatných drôtov i mínovými pásmi. Nášľapné míny sú v niekoľko desiatok metrov širokom páse pozdĺž hranice so Sýriou, nie je ale isté, či to tak je i na hranici s Irakom. Ak áno, hrozí, že kurdskí utečenci na tieto míny narazia.
„Bohužiaľ nevieme, kde všade sú míny,“ hovorí Teoh.“ Ich rozmiestnenie je delikátna politická vec, my sme sa na to tureckých úradov nepýtali. Vypytovali sme sa iba miestnych ľudí okolo hranice, tí ale nič presné nevedia.“
Nádej spočíva v tom, že utečenci budú prechádzať cez hornaté úseky, kde je podľa Francisa Teoha pravdepodobnosť rozmiestnenia mín menšia.
Kurdi
Obavy Turecka z príchodu kurdských utečencov súvisia s dlhodobým prístupom tejto krajiny k svojej kurdskej menšine. V rámci politiky etnicky homogénneho štátu Turecko odmieta zhruba pätnásťmiliónovú kurdskú populáciu uznať ako menšinu a upiera jej základné práva, ako napríklad používanie a výučbu vlastného jazyka. Až v poslednom roku sa situácia Kurdov hlavne pod vplyvom tlaku z Európskej únie zlepšuje.
Turecko má tiež obavu, že s utečencami prejdú hranicu i niektorí členovia krajne ľavicovej Strany kurdských pracujúcich. Tá vedie od roku 1983 vražedný boj za nezávislý Kurdistan a momentálne sa jej členovia ukrývajú v severnom Iraku.
Autor: MAREK ŠVEHLA, turecko-iracká hranica(Autor je redaktorom týždenníka Respekt)
