FOTO – ARCHÍV
Aféra Moro – únos a vražda populárneho 62-ročného kresťanského demokrata Alda Mora a následné vyšetrovanie zločinu trvá už celé štvrťstoročie, ale svetlo na konci tunela sa stále neobjavuje. Jediný jasne dokázateľný fakt, že čin spáchali teroristi z ultraľavicových Červených brigád, pri detailnejšom pohľade neobstojí a nedáva odpoveď na mnoho nevyjasnených otázok. Kto naozaj stál za únosom 16. marca 1978? Prečo vláda teroristom neustúpila? Mohli Mora počas 55 dní väznenia nájsť? Komu bol Moro nepohodlný a kto si želal, aby sa k svojej rodine a do politického života už nevrátil? Všetko sa to začalo pred 25 rokmi.
Aldo Moro (1916) patril dlhé roky k stáliciam talianskej politickej scény. Poslancom Kresťanskodemokratickej strany bol od roku 1946. Na prelome 50. a 60. rokov stál v jej čele ako generálny tajomník, od roku 1955 zastával vládne funkcie – len predsedom vlády bol do roku 1976 päťkrát.
Bol to práve Moro, kto začal v druhej polovici 70. rokov zvažovať z pozície predsedu kresťanských demokratov dovtedy nemysliteľnú spoluprácu s talianskou komunistickou stranou. Kacírsku predstavu „historického kompromisu“ s komunistami vo vláde jeho najbližší stranícki spolupracovníci (Cosigga, Andreotii) práve nevítali.
Moro, horúci kandidát na úrad talianskeho prezidenta, mal ráno namierené do parlamentu. Zo svojho rímskeho bytu sa viezol v tmavomodrom fiate s vodičom a karabiniermi a v sprievode ďalšieho auta policajnej eskorty. Neďaleko hotela Hilton sa pred Morovo vozidlo natlačil biely fiat. Na via Fani prudko zabrzdil a zozadu do neho narazil politikov automobil aj policajný sprievod. Teroristi zastrelili päť policajtov, Mora zajali a odviezli ho neďaleko pripraveným bledomodrým autom.
K zločinu sa okamžite prihlásili Červené brigády a vzniesli mnoho požiadaviek – od prepustenia svojich súdruhov až po zverejnenie mnohých manifestov. Po 55 dňoch väznenia našli 9. mája 1978 Mora mŕtveho v kufri zaparkovaného auta v Ríme na via Caetani, na pol ceste medzi sídlami kresťanských demokratov a komunistov.
Udalosť Taliansko doslova šokovala, na najvyšších miestach premýšľali, či predsa len nemali podmienky teroristov prijať. Rozpaky vyvolal i fakt, že Mora tri mesiace hľadalo 50-tisíc policajtov a napriek tomu ich pozornosti unikol úkryt v jednom rímskom dome na via Gradoli, kde uneseného otca štyroch detí väznili.
Morovým únosom vyvrcholila séria teroristických akcií Červených brigád, ktoré založil v novembri 1969 bývalý vodca teroristickej skupiny Čierny rád Renato Curcio so študentmi sociologickej fakulty Slobodnej tridentskej univerzity. Neústupný postoj talianskej vlády vtedy spôsobil, že obávané brigády postupne ku koncu 80. rokov degenerovali na skupinu vrahov bez politickej príťažlivosti. Snáď len jednorazovým zábleskom s podpisom päťcípej červenej hviezdy boli dve vraždy ministerských poradcov – Massima D‘Antonyho a Marca Biagiho v máji 1999, respektíve marci 2002. Jedného z posledných členov Červených brigád, ktorý ušiel a priamo sa podieľal na vražde Alda Mora – Alvara Loiacona – zadržali na Korzike v júni 2000.
O celom prípade boli popísané stohy papiera, v štyroch ostro sledovaných procesoch „dostali“ za Morovu vraždu buď doživotie, alebo dlhoročné tresty dve desiatky teroristov z Červených brigád. Napriek tomu stále panujú pochybnosti o tom, či by takúto zložitú akciu dokázala zorganizovať ľavicová gerila.
Jeden zo zakladateľov hnutia Alberto Franceschini dokonca v marci 1998 vyhlásil, že vedenie Červených brigád bolo zmanipulované časťou štátneho aparátu a že štát ich vždy nasmeroval tak, ako sa mu to hodilo. Nad aférou sa vinie i tajomný tieň tajných služieb. Talianskej aj americkej CIA, ktoré mali mať svojich agentov infiltrovaných medzi členmi Brigate Rosse.
Dodnes sa špekuluje i o pomoci československej ŠtB. Podľa niektorých svedectiev odovzdal Václav Havel počas svojej prvej návštevy Talianska v roku 1990 vtedajšiemu talianskemu premiérovi Andreottimu originály dokumentov komunistickej rozviedky o Červených brigádach. V roku 2000 to rozviedka, ktorá má archívy svojej komunistickej predchodkyne, poprela a zároveň vyhlásila, že žiadne dôkazy o takýchto stykoch neexistujú.
Zajtra – dramatik Henrik Ibsen
Autor: PAVEL POKORNÝ, čtk
