najmä, na pomerne všeobecný pasívny odpor.
Napokon sa G. W. Bush ocitol sám len s dvoma politikmi, ktorí sa hneď od začiatku postavili na jeho stranu. Sú nimi premiéri Španielska José María Aznar a Veľkej Británie Tony Blair. Ich stretnutie na americkej vojenskej základni symbolizuje izoláciu amerického prezidenta, ktorý je obeťou svojej vlastnej podpriemernosti. V zásade sa USA nepodarilo preniesť pozornosť z irackého prezidenta Saddáma Husajna na jeho škodlivosť, pričom Washington dúfal, že na tom si vybuduje širokú koalíciu. Už je pravdepodobne neskoro, aby sa diplomatický vlak dostal na správne koľaje.
Ak sa nestane zázrak, potom sa obrovská sila, ktorú postavili pred Irak USA a Veľká Británia, dá do pohybu, len čo predstavitelia týchto dvoch krajín konštatujú, že OSN odmieta zohrať tú úlohu, ktorú od nej očakávajú. Medzinárodné spoločenstvo bude musieť nanovo nájsť prostriedok, aby sa definovalo.
Libération 17. 3.
Blair na tenkom lane
Tony Blair sa už v škole snažil upútať na seba pozornosť. Teraz sa mu to rozhodne podarilo.
Keď mu udalosti v Spojených štátoch ponúkli hlavnú úlohu spoločne s Georgeom W.Bushom, neváhal. Táto úloha sa mu pochopiteľne zapáčila, od začiatku predsa stál po boku Busha v Bielom dome. Reflektory boli síce namierené na amerického prezidenta, ale Blairovi stačilo aj to, že bol v periférnom videní.
Prečo sa však voliči nechali tak obalamutiť? Teraz im nezostáva nič iné ako zo zatajeným dychom a v nemom úžase sledovať každý jeho ďalší krok na tenkom lane, pretože záchranná sieť tentoraz chýba.
Guardian 17. 3.
