1441.
Hoci to predniesol štátny tajomník, ide o jedno z najvýznamnejších rozhodnutí slovenskej zahraničnej politiky vôbec. Je príjemné konštatovať, že stanovisko o podpore USA je odvážne a správne. Kritikov sa určite vyroja mraky, argumenty, ktoré budú spomínať, sú však omylom.
Debata okolo slovenského správania sa v irackej kríze je postihnutá nedorozumením, ktoré sa v plnej paráde prejavilo napríklad v parlamentnej rozprave o vyslaní chemickej jednotky. Argumenty proti sa točili okolo medzinárodnej legality, respektíve správnosti amerického zásahu. To je debata určite zásadná, nie však z hľadiska Slovenska.
Nám by malo stačiť, že vojna proti Iraku nemôže byť dobyvačná či zločinná vo svojom základnom princípe. Tento názor netreba zvlášť obhajovať. Explicitne ho obsahuje spomínaná rezolúcia z novembra 2002 a desiatky predošlých, týkajúcich sa Iraku. A implicitne zdieľa tento pohľad napríklad aj Francúzsko. Paríž a jeho spojenci predsa nie sú v spore s USA o to, či Saddáma treba odzbrojiť a či je iracký režim nebezpečný. Spor vedú s USA „len“ o to, či už boli vyčerpané mierové možnosti a či dozrel čas.
Je možné, že Jacques Chirac sa nemýli v názore, že na Saddáma stačí vyvíjať tlak, vyslať ešte 513 inšpektorov a nie je potrebný zákrok. Akú legitimitu má ale jeho stanovisko, keď jediné vo svete, ktoré na Saddáma tlačiť dokážu a aj chcú, sú USA? Toto je najväčší hriech Francúzov a ich partnerov - iné záujmy než bezpečnosť Európy a prestížne hľadiská povýšili nad spojeneckú lojalitu. Ak USA znášajú všetky náklady i zodpovednosť za odzbrojenie Husajna (požadované rezolúciami OSN!), majú azda nárok voliť si čas a spôsob. Chcú sa dohodnúť, ale keď to nejde…
Slovensko má teda plný mandát, aby v jeho správaní boli určujúce legitímne vlastné záujmy. A tým Korčokovo vyhlásenie plne zodpovedá. V našom záujme je napríklad pokračovanie silnej vojenskej prítomnosti USA v Európe. Pýtajme sa: Podporí tento náš záujem široké alebo úzke zastúpenie európskych štátov v „koalícii ochotných“? V záujme Slovenska je, aby NATO nesublimovalo na debatný klub, ale pokúsilo sa ešte zostať funkčnou vojensko-obrannou organizáciou. Prospeje tejto perspektíve, ak európski členovia NATO vypovedia spojeneckú lojalitu? Kto bude brániť tento kontinent, pred hrozbami 21. storočia, ak USA z regiónu vycúvajú? V záujme Slovenska tiež je, aby sa Európa nezjednocovala ako súper, ale spojenec Ameriky. A tak ďalej - je v najvlastnejšom, áno egoistickom, záujme správať sa proamericky.
Ako minimum sa dá povedať toľko: Existujú dve rozdielne koncepcie (povedzme „rýchla“ a „opatrná“) neutralizácie Saddáma Husajna. Za jednou i druhou sa zoradili plne demokratické mocnosti. Mravné dilemy, ak existujú, sa týkajú iba Francúzov. Slovensko je dosť slobodné, aby ho v tejto kauze motivovali iba vlastné záujmy.
