V Európe sa objavili fámy, že USA chcú celkom nové mocenské prerozdelenie sveta. Na snímke z januára tohto roku je prezident Bush s vojakmi na základni Fort Hood v texaskom Kileen, kde im sľúbil „rázny a víťazný postup USA proti Iraku, ak bude potrebné jeho odzbrojenie“. FOTO – ČTK/AP
Len pred niečo vyše rokom sa Amerika vyhrievala na výslní medzinárodnej solidarity po zločine z 11. septembra a obdivovali ju za pôsobivé a rozbitie Talibanu v Afganistane.
O rok neskôr ostal na celom svete možno len jediný štát, ktorého verejná mienka jednoznačne podporuje prípadnú budúcu vojnu USA proti Iraku. Jednota NATO je reálne ohrozená. A Američania - napriek proklamovanému pokroku vo vojne proti terorizmu - robia naliehavé opatrenia na vlastnú ochranu proti teroristickým útokom.
To je sotva strategický úspech! Kde sa stala chyba a ako ju ešte možno napraviť? Prečo zjavný fakt, že Irak sa nepodriaďuje rezolúciám OSN, vyvoláva toľkú kontroverziu?
Je mnoho príčin, prečo nastal taký rozruch aj medzi blízkymi spojencami, prečo vznikla celosvetová opozícia verejnosti proti vojne (dokonca aj v „novej Európe“, nehovoriac už o Británii) a prečo panuje toľká neistota doma.
Prvá príčina sa obracia k spôsobu, akým sa otázka Iraku vynorila v priebehu bezvýslednej vojny proti terorizmu. Dôraz, aký sa od leta roku 2002 kladie na „zmenu režimu“, a skoré náznaky, že USA ochotne pôjdu do vojny samy, vyvolali podozrenie, že neskoršie rozhodnutie USA žiadať súhlas v OSN bolo v podstate fraškou, založenou na očakávaní, že Saddám Husajn sa jednoznačne vzoprie. Dôveryhodnosti USA neprospeli tendencie uvádzať podozrenia z irackého porušenia rezolúcií ako dôkazy.
Spôsob, akým USA definovali svoju „vojnu proti terorizmu“, navyše mnohým v zahraničí pripadal ako neprimerane teologický („tí, čo konajú zlo a nenávidia slobodu“) a bez vzťahu k politickému kontextu. Zjavná nechuť vnímať prepojenie medzi teroristami Blízkeho východu a politickými problémami Blízkeho východu podporila podozrenia, že USA využívajú boj proti terorizmu prevažne na politické a regionálne účely. Čoraz zrejmejšie, ale nepodložené úsilie spojiť Irak s al-Káidou navyše navodilo otázku, či je toto údajné (alebo vznikajúce) spojenie dôvodom politiky USA, alebo je v čoraz väčšej miere jej následkom.
Veci neprospela ani zjavná, hoci nevyslovená Bushova podpora výrokom izraelského premiéra Ariela Šarona. Šaron rozprával, ako treba riešiť jednak otázku Palestínčanov, jednak tejto oblasti ako celku. Európska tlač komentovala nápadnú podobnosť súčasnej politiky USA na Blízkom východe a odporúčaní, ktoré v roku 1996 dalo niekoľko amerických obdivovateľov Likudu vtedajšiemu izraelskému premiérovi Netanjahuovi. Fakt, že títo obdivovatelia teraz zastávajú vplyvné pozície v Bushovej administratíve, sa chápe ako dôvod, prečo USA tak túžia vstúpiť do vojny s Irakom, prečo tak ochotne prijímajú slabnutie mierového procesu medzi Izraelom a Palestínou a prečo tak príkro odmietajú európske výzvy na spoločné americko-európske mierové iniciatívy v oblasti.
Americká reakcia na európske výhrady k Iraku vyvolala dojem, že niektorí z amerických vodcov si mýlia NATO s Varšavským paktom. Ba čo viac, škodoradosť, s akou vo Washingtone privítali vnútroeurópsku roztržku vo veci podpory amerického postoja, len priliala olej do ohňa európskych teórií o sprisahaní. Nielenže USA podozrievajú, že privítali európsku nejednotnosť, ale niektorí Európania dospeli k presvedčeniu, že USA skutočne plánujú ohromné mocenské preskupenie: transatlantickú alianciu nahradí koalícia neeurópskych štátov, ako Rusko, India a Izrael, každý s konkrétnou nenávisťou k rozličným častiam islamského sveta.
A nakoniec nesmieme zabudnúť na oprávnenú obavu, že prílišné zaujatie Irakom zastiera potrebu vyriešiť vážnejšiu a bezprostrednejšiu hrozbu, akú predstavuje Severná Kórea. Nejednotnosť v OSN a spory v aliancii v súvislosti s inšpekciami OSN v Iraku nie sú dobrým precedensom, ako sa vyrovnať s otvoreným vzdorom Severnej Kórey. Amerika, ktorá sa rozhodne konať zásadne na vlastnú päsť v otázke Iraku, by sa časom mohla ocitnúť sama zoči-voči následkom a nákladom vojny, nehovoriac o rastúcej nenávisti za hranicami.
Ani jeden z týchto argumentov neznamená, že by mal svet pustiť Irak z dohľadu. Možno bude naozaj nutné použiť silu, aby sme dosiahli odzbrojenie. Ako sa však použije a kedy sa použije, to by mala byť súčasť širšej stratégie, citlivo reagujúcej na riziko, že rozbitie Saddámovho režimu si môže vyžiadať priveľkú daň z celosvetového vodcovstva Ameriky.
Tu je niekoľko základných záverov:
- USA by nemali svojim najdôležitejším spojencom „oplácať“. Je to ponižujúce aj deštruktívne. Naopak, naliehavo treba na najvyššej úrovni zdôrazniť výsostné postavenie NATO ako kotvy americkej angažovanosti vo svete.
- USA by mali uznať, že snaha o mier na Blízkom východe si vyžaduje tak odzbrojenie Iraku, ako aj aktívne obnovenie mierového procesu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi.
- USA a ďalšie veľmoci s právom veta v Bezpečnostnej rade OSN by mali Iraku predložiť písomný opis podrobností skutkovej podstaty, definovaný čo najkonkrétnejšie a najrealistickejšie, možno aj s termínmi (ultimátami), aby v každej etape bolo ľahšie dosiahnuť konsenzus Bezpečnostnej rady OSN v otázke, či Irak poslúchol, alebo odmietol.
- USA by mali byť ochotné poskytnúť na režim inšpekcií OSN a Iraku niekoľko mesiacov potrebných na jasnejšie potvrdenie, či sa Irak neochotne podvoľuje, alebo sa plneniu zámerne vyhýba. Argument, že rozmiestnenie vojsk OSN si vynúti vojnu, nie je vierohodný: v Európe boli státisícové vojská OSN pripravené niekoľko desiatok rokov a schopnosť rýchleho rozmiestnenia síl USA je dnes väčšia než v minulosti.
- Keď Irak pokročí v plnení podmienok, USA by mali prijať odzbrojenie ako výsledok; odmietnutie v ktorejkoľvek fáze by znamenalo vojnu sponzorovanú USA, po ktorej by nastala zmena režimu.
© Global Viewpoint
Autor: ZBIGNIEW BRZEZINSKI(Autor bol národným bezpečnostným poradcom za prezidenta Cartera)
