Amír Rašíf, bývalý šéf irackého vojenského priemyslu a poradca Saddáma Husajna, dnes inšpektorov otvorene označuje za špiónov.
Práve tento nezmieriteľný prístup Iraku bol tým, čo v roku 1998 vyhnalo inšpektorov z krajiny a viedlo k dnešnej konfrontácii. S ohľadom na tento precedens a na to, čo sa v Iraku odohralo medzitým, obsahuje správa niekoľko znepokojujúcich prekvapení.
Rezolúcia OSN č. 1441 požaduje odzbrojenie Iraku tak v zmysle odstránenia skutočných zbraní hromadného ničenia, ako aj v zmysle znemožnenia ich výroby. Práve na to sa inšpektori dosiaľ zameriavali. Ale rezolúcia ich oprávňuje aj viesť podrobné rozhovory s irackými odborníkmi, a to v krajine i mimo nej, ale rozhodne bez prítomnosti pätolizačov irackej vlády. Aby mali irackí odborníci istotu, že môžu hovoriť bez strachu, rezolúcia inšpektorov oprávňuje, aby z Iraku odviezli celé rodiny.
Slobodná možnosť stretnúť sa s irackými expertmi bola a je pre odhalenie pravdy zásadná. Po prerušení inšpekcií v roku 1998 Irak neúnavne pracoval na vytvorení nepreniknuteľného múru okolo ľudí zodpovedných za zbrojný program. Pre nepočetnú komunitu odborníkov bol zavedený tvrdý režim. Niektorí boli zavraždení, iní uväznení. Bezpečnostné služby dohliadajú na pohyb ich príbuzných. Od roku 1998 z najvyšších poschodí programu nikto nezbehol, aj keď platy sú nízke a životné podmienky podpriemerné - upadajúce zdravotníctvo, nepravidelné dodávky elektriny a zákaz cestovania.
Je neuveriteľné, že Blix ani Baradej si nevynútili jediné interview s vedcami mimo Iraku, hoci sú si dobre vedomí toho, že je to jediný spoľahlivý spôsob, ako viesť efektívne vyšetrovanie. Obaja pristupovali k odzbrojeniu iba ako k odstráneniu zbraní a zariadení, ktoré ľahko odhalia. Výsledkom je, že iracké odmietnutie spolupracovať a uvoľniť vedcov na rozhovory, ktoré by boli kľúčom k celej stratégii zapierania, sa spomína len mimochodom na konci inšpektorských správ.
Dokonca stratili odvahu, keď zakopli o nezvratný dôkaz podvodov. V pomerne novom skladisku napríklad našli dvanásť hlavíc chemických zbraní v bezchybnom stave, ale znížili význam svojho nálezu argumentom, že hlavice boli prázdne. Nevzali do úvahy, že takéto skladovanie patrí k základným postupom správnej manipulácie. Skladovať hlavice naplnené chemikáliami by bolo nebezpečné a neúsporné.
Blix to však pustil zo zreteľa ako „nie závažný problém“ a nevyzval Irak, aby predložil jedy, ktoré majú byť použité na aktiváciu hlavíc. Baradej bol ešte úslužnejší, spoľahol sa výhradne na zariadenie na detekciu radiácie a vyhlásil, že neexistuje žiadny dôkaz, že by Irak obnovil svoj program výroby jadrových zbraní.
Je to smutné opakovanie výsledku Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu z rokov 1990 a 1994, keď pod Blixovým vedením vydala Iraku doklad o bezúhonnosti. Blix získal stopy k odhaleniu skutočného fungovania ambiciózneho irackého programu, až keď zbehol Saddámov zať a vodca irackého vojenského priemyslu Husajn Kamel.
Šokujúce je, že správy inšpektorov nedokázali jasne a jednoznačne povedať, že Irak stále nie je ochotný odzbrojiť sa. Džentlmenskí inšpektori neporozumeli zásadnej veci: na odzbrojenie násilníckeho a zabijackého režimu treba tvrdý nátlak. Každý ústupok bude vnímaný ako slabosť.
Iracká vláda vie presne, čo musí urobiť, aby ukryla svoje zbrane hromadného ničenia. Inšpektorské správy, bohužiaľ, urobili jasno v jednej veci: odvážne kroky, ktoré medzinárodné spoločenstvo musí urobiť, ak má odhaliť iracké lži, inšpektori nepodniknú.
© Project Syndicate
Autor: CHIZÍR HAMZA(Autor je bývalým poradcom irackej Organizácie pre atómovú energiu a bývalým riaditeľom irackého Programu jadrových
