Ľudia všade na svete si kladú otázku: čo je pravým motívom Bushovej administratívy na vojnu s Irakom? Ide o obmedzovanie zbraní hromadného ničenia? Ide o osobnú pomstu syna voči mužovi, ktorý sa pokúsil o atentát na jeho otca? Ide o obranu Izraela? Ide o snahu urobiť zo Stredného východu demokratickejšiu oblasť, ako tvrdí viacero popredných hlasov Bushovej administratívy? Alebo o to, aby Amerika dostala do rúk irackú ropu?
Bushova administratíva ponúkla celý rad zdôvodnení, aj keď s celkovým dôrazom na zbrane hromadného ničenia. Námestník ministra obrany Paul Wolfowitz hovorí o premene Iraku na „prvú arabskú demokraciu“. Mnohí tvrdia, že agresívna politika voči Iraku môže nakoniec spôsobiť pád autokratických vlád na Strednom východe podobne, ako vraj Reaganova administratíva spôsobila rozpad sovietskej „ríše zla“.
Za hranicami Ameriky týmto argumentom takmer nikto nenaletí. Väčšina ľudí verí, že na špici motívov figuruje ropa. Navyše rôzni americkí predstavitelia majú iste rôzne priority. Prezident Bush sa možno sústredí na zbrane hromadného ničenia. Wolfowitzovým cieľom môže byť demokracia. A ostatní možno upriamene sledujú cenu irackej ropy.
Plodnejšie, než hľadať americké motívy, je zodpovedať otázku, ako sa USA zachovajú, keď sa začne vojna. Tu sa nemusíme spoliehať na odhady jednotlivcov. Môžeme zvážiť americké kroky v nedávnej histórii.
Ak sa pozrieme do dejinných záznamov, ťažko uveriť, že USA prinesú na Stredný východ demokraciu. Dnešný Stredný východ je výtvorom USA a Európy. Miestni krutovládcovia a monarchovia vďačia za svoje pozície machináciám a tichému súhlasu Západu. V priebehu 20. storočia hralo arabské sebaurčenie, demokracia a hospodárska reforma popri rope druhé husle.
Vezmime si puč proti iránskemu premiérovi Mossadekovi. V roku 1951 Mossadek znárodnil iránsky ropný priemysel, čo v nasledujúcom roku viedlo k britskému bojkotu a potom v roku 1953 k intervencii za podpory USA, pri ktorej bol obľúbený premiér zosadený a uväznený.
Viac-menej poučným prípadom je podpora Západu tvrdému zásahu v Alžírsku potom, ako hrozilo, že demokratické voľby na začiatku roku 1992 vynesú k moci Front islamskej spásy. Keď sa zdalo, že front speje k víťazstvu, zakročila alžírska armáda, aby zabránila v pokračovaní volieb. Západné vlády na čele s Francúzskom s podporou USA poskytli alžírskym generálom morálnu a finančnú podporu. Americké správanie sa v bývalej sovietskej Strednej Ázii podáva rovnako živý obrázok. Mnohí v Bushovej administratíve poukazujú na prácu v týchto oblastiach ako na výkladnú skriňu toho, ako prebudujú Stredný východ. Avšak demokracia nemá vôbec nič spoločné s americkou politikou v Strednej Ázii, kde o seba zakopávajú americké ropné spoločnosti a diplomati pri presadzovaní obchodov v despotickom Kazachstane, Turkmenistane a Uzbekistane.
Predstavu o povojnovej politike USA v Iraku si možno urobiť na základe kľúčových dokumentov, ktoré Bushova administratíva vytvorila na vlastné účely pred 11. septembrom, keď analýzu Stredného východu oveľa menej ovplyvňovali dnešné živé obavy. Asi najzaujímavejšia je štúdia pomenovaná Strategické výzvy energetickej politiky 21. storočia, ktorú vypracoval Inštitút pre verejné záujmy Jamesa Bakera na Rice University v Texase a Rada pre zahraničné vzťahy.
Štúdia obsahuje dve veci. Po prvé, Irak je bránou k rope, lebo leží na druhých najväčších náleziskách na svete. Správa sa mučí úvahami nad tým, že z dôvodov hospodárskej bezpečnosti Amerika irackú ropu potrebuje, ale z dôvodov vojensko-bezpečnostných nemôže Saddámovi dovoliť ropu ťažiť. Závery vyzerajú jednoducho: USA potrebujú kvôli svojej energetickej politike nový iracký režim. Demokracia sa nikde v štúdii nespomína.
Tento dokument tiež ponúka pohľad na hlavné záujmy predstaviteľov, ako sú viceprezident Dick Cheney a minister obrany Donald Rumsfeld. Obaja vstúpili v roku 1974 do vlády prezidenta Geralda Forda počas embarga na arabskú ropu, ktoré vyvolalo veľké hospodárske otrasy, a tie ukončili ďalšie Fordove prezidentské vyhliadky. Štúdia Strategické výzvy energetickej politiky kladie ohromný dôraz na hrozbu podobných otrasov v súčasnosti. Embargo 70. rokov bolo očividne určujúcim okamihom pre strategické uvažovanie pánov Cheneyho a Rumsfelda.
Bushova administratíva môže byť presvedčená, že sa chystá do vojny, aby bojovala za demokraciu, ale americká podpora skutočnej demokracii sa rýchlo rozplynie. Vojna vedená kvôli rope bude, bohužiaľ, vojnou, ktorá ďalej destabilizuje medzinárodnú politiku a podkope skutočnú bezpečnosť USA a celého sveta.
© Project Syndicate
Autor: JEFFREY D. SACHS(Autor je profesorom ekonómie a riaditeľom Inštitútu Zeme na Kolumbijskej univerzite v New Yorku)
