„Za Irak“ dnes bojujú aj Juhokórejčania. Majú totiž oprávnený strach, že po Iraku príde na rad režim v Severnej Kórei. FOTO - TASR/AP

Americké a britské jednotky sa pripravujú na inváziu do Iraku, ale verejnosť sa stavia proti. Saddám Husajn je napriek tomu vnímaný ako tyran a Bezpečnostná rada OSN jednohlasne schválila rezolúciu č. 1441, ktorá Irak žiada, aby zničil zbrane hromadného ničenia. Odkiaľ ten nesúlad?

Irak je prvým prípadom aplikácie Bushovej doktríny. Tá stojí na dvoch pilieroch: po prvé, USA urobia maximum pre to, aby si udržali vojenskú nadvládu, a po druhé, USA si osobujú právo na preventívny úder. Tieto piliere vyrastajú z existencie dvoch typov suverenity: americkej suverenity, ktorá má prednosť pred medzinárodnými dohodami a záväzkami, a suverenity ostatných krajín. Pripomína to trochu Orwellovu Zvieraciu farmu: všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie. Bushova doktrína to samozrejme nehovorí priamo, ale prostredníctvom Orwellovho „doublespeaku“.

Ten je nutný, pretože táto doktrína odporuje americkým hodnotám. Bushova administratíva verí, že medzinárodné vzťahy sú vzťahy mocenské, zákonnosť a legitimita sú len na ozdobu. Nie je to nesprávna predstava, ale zdôrazňuje len jeden aspekt reality. Lenže žiadne impérium sa zatiaľ nepodarilo udržať pokope len silou.

Najvyššiu pravdu nepozná nikto. Tí, ktorí to tvrdia, sa nutne niekedy mýlia. Bush si vôbec nepripúšťa, že by sa mohol mýliť a netoleruje sebamenší odpor. Ak nie si s nami, si s teroristami, vyhlasuje.

Samozrejme, extrémistické názory v exekutíve ešte z USA nerobia totalitný štát. Princípy otvorenej spoločnosti sú zakotvené v Deklarácii nezávislosti a inštitúty americkej demokracie sú pod ochranou ústavy. Aj tak však ešte predtým, než bude Bushova doktrína zabudnutá, to môže napáchať veľké škody.

Vidím akúsi paralelu medzi tým, ako sa Bushova vláda naháňa za nadvládou, a tým, ako sa na akciových trhoch nafukujú a pukajú rôzne bubliny. Bubliny nepadajú z neba. Majú pevný základ v realite, lenže mylné predstavy, bohužiaľ, realitu skresľujú. Tu je realitou dominantná pozícia USA a mylnou predstavou americká nadvláda.

Bushova administratíva sa ujala svojich povinností s ideológiou založenou na trhovom fundamentalizme a vojenskej nadvláde. Pred 11. septembrom nemohla s realizáciou postupovať príliš rýchlo, pretože jej chýbal jasný mandát a nepriateľ. Ideálnym nepriateľom sa nakoniec stal terorizmus - je viditeľný a nikdy nezmizne. Vyhlásením vojny proti terorizmu získal prezident Bush onen domáci mandát.

Jeho politika pritom už má vážne dôsledky. Európska únia a NATO nie sú jednotné. USA sú vnímané ako obrovský tyran. Afganistan bol oslobodený, ale okrem Kábulu sa poriadok a zákon do krajiny nevrátil. Izraelsko-palestínsky konflikt ďalej hnisá. V Severnej Kórei sa rodí ešte omnoho nebezpečnejšia hrozba krízy, ktorú prezident Bush urýchlil, keď skoncoval so stavom, o ktorom sa domnieval, že ide o Clintonov „appeasement“.

Rýchle víťazstvo v Iraku s malými obeťami by mohlo priniesť dramatickú zmenu. Ceny ropy by klesli, akciové trhy by slávili, spotrebitelia by začali znovu utrácať a podniky by zintenzívnili kapitálové výdaje. Amerika by skoncovala so svojou závislosťou na saudskej rope, izraelsko-palestínsky konflikt by sa dal lepšie zvládať a so Severnou Kóreou by sa mohlo začať rokovať bez straty tváre. S tým počíta Bush. Vojenské víťazstvo v Iraku je však tá ľahšia stránka veci. To, čo príde potom, je už téma na hlbšie zamyslenie.

Nie je neskoro. OSN by mohla súhlasiť s požiadavkou šéfa zbrojných inšpektorov Blixa na niekoľko ďalších mesiacov pre jeho misiu. Americká vojenská prítomnosť v regióne by mohla byť znížená s tým, že pokiaľ Irak bude blafovať, vrátia sa vojaci späť. K invázii by mohlo dôjsť ku koncu leta. To by znamenalo víťazstvo ako pre OSN, tak i pre USA, „vďaka“ ktorých poháňaniu Bezpečnostná rada koná rezolútne. Presne to navrhujú i Francúzi - ale nič z toho sa nestane. Bush prakticky vyhlásil vojnu.

Možno dúfať, že dobytie Iraku bude rýchle a relatívne bezproblémové. Odstránenie Saddáma je dobrá vec, odporovať treba tomu, ako sa k veci stavia prezident Bush. Otvorená spoločnosť nemôže prežiť bez toho, aby ľudia, ktorí v nej žijú, v ňu i verili.

Autor: GEORGE SOROS(Autor je predsedom Soros Fund Management a Inštitútu pre otvorenú spoločnosť)