Erdogan sa každý piatok modlí v mešite, pravdepodobne aj za správne rozhodnutie o Iraku. FOTO- REUTERS
Šéf najsilnejšej tureckej strany Recep Tayyip Erdogan vyhral doplňovacie voľby a je na najlepšej ceste stať sa predsedom vlády. Erdogan si asi nepredstavoval, že jeho prvou veľkou politickou agendou bude rozhodnutie, ktorým bude riskovať svoju politickú kariéru: ide o tureckú účasť vo vojne v Iraku.
Erdogan má dve možnosti. Môže v parlamente pretlačiť rezolúciu schvaľujúcu pobyt 62 tisíc amerických vojakov. Musel by to urobiť napriek odporu verejnosti a za cenu účelovej redukcie počtu ministrov z 24 na 20, tak, aby sa zbavil odporcov pobytu Američanov v krajine.
Požiadavku Washingtonu však môže aj odmietnuť. Polepšil by si tak u voličov, ale len dočasne. Bez americkej finančnej pomoci krajine hrozí ekonomický kolaps a z neho prameniacu zlosť Turkov by si odniesol vládny kabinet.
Navyše, neúčasť vo vojne by výrazne obmedzila možnosti Turecka ovplyvňovať vývoj na juhu krajiny, kde sa Kurdi snažia vybojovať svoju autonómiu. Ak by Erdogan prišiel o časť Turecka, mohol by si začať kopať politický hrob.
Práve s týmito dvoma položkami - peniazmi a Kurdmi - Erdogan operuje pri diskusiách s americkou administratívou, ktoré sa začali len hodinu po tom, čo oznámili výsledky doplňovacích volieb. Erdogan tvrdí, že tieto dve otázky ešte nie sú doriešené, a preto nemá dôvod urýchľovať schvaľovanie rezolúcie o amerických vojakoch v parlamente. Odvoláva sa aj na to, že ešte nie je známe stanovisko Bezpečnostnej rady OSN k druhej rezolúcii o odzbrojení Iraku.
Pozorovatelia sú presvedčení, že Erdoganovo manévrovanie smeruje k jedinému - k presnému vymedzeniu úlohy Turecka vo vojenských operáciách, hlavne na severe Iraku. Vie, že Washington mu už viac peňazí nedá, a preto chce ťažiť politicky a mocensky.
Priestor sa mu otvára práve v účasti tureckých vojsk v operáciách na Kurdami ovládaných územiach. Nie je tajomstvom, že Turci sa snažia s nimi vyrovnať a ako zámienku zrejme využijú ochranu turkménskej menšiny, ktorá sa hlási k tureckým koreňom.
Kurdi tiež nebudú nečinne čakať a netaja sa tým, že tureckí vojaci aj keď v jednom šíku s Američanmi, budú konfrontovaní silou. Počas irackej vojny by sa tak pokojne mohla odohrávať paralelná turecko-kurdská vojna.
Erdogan bude tlačiť na Ameriku, aby nepodporovala autonómiu irackých Kurdov z obavy, aby podobné nezačali požadovať aj „jeho“ Kurdi. Je aj na americkej administratíve, či ustúpi Erdoganovým požiadavkám a odpíli si tak jeden z najvýznamnejších pilierov prípadnej postsaddámovskej garnitúry - kurdské opozičné sily.
Nech sa Erdoganovi podarí od Američanov vyjednať čokoľvek, konečný verdikt vynesie parlament. Ten sa vraj nestretne skôr ako na budúcu stredu. Aj pre to sa Američania pripravujú na alternatívu vojny bez Turecka.
JANA MIKUŠOVÁ
