ľuje to, čo by sme síce mohli, ale „nepatrí sa to“.
Aj riešenie konfliktov v zamestnaní úzko súvisí s etikou. Je ľahké problém vyriešiť krikom, príkazmi či „zhodením“ svojho kolegu alebo zamestnanca. Ťažšie je urobiť to tak bravúrne, aby ten, čo ho spôsobil, nemal pocit menejcennosti či krivdy.
Neetické chovanie zamestnancov nám ničí nervy najmä v obchodoch alebo na úradoch. „Nevidíte, že o 15 minút zatvárame? Prečo ste prišli poslať poštu teraz?! Toto sa predsa nerobí!,“ povedala mi nedávno zvýšeným hlasom zamestnankyňa slovenskej pošty neďaleko Senca. Na pobočke v Bratislave som sa pritom s podobným upozornením nikdy nestretla. Naopak, pracovníčka mi zobrala listy aj minútku po záverečnej a nemala s tým žiaden problém.
Etika v zamestnaní je štandardom vo všetkých vyspelých krajinách. U nás síce vyznieva ako novinka, ale už za Rakúsko-uhorskej monarchie, a aj prvej československej republiky, existoval kódex správania štátneho úradníka. Len sme naň časom akosi zabudli.
Etika sa však začína dostávať do povedomia firiem, pôsobiacich na Slovensku. Príkladom sú napríklad Slovenské telekomunikácie - ešte donedávna sa ich zamestnanci, pracujúci na informáciách ohlasovali v telefónoch pomerne nevrlo. Dnes sa predstavia, pozdravia a na záver vám poprajú aj pekný deň. Pre zákazníkov je to príjemná zmena.
„V súčasnosti sa najmä v zahraničných spoločnostiach často hovorí o etike v práci, o etickom kódexe, a to zamestnávateľa aj zamestnanca. Najvýstižnejšie slovo, ktoré človeka napadne pri čítaní desatora o etike je vzťah. Vzťah medzi zamestnancom a vedením, zamestnancami navzájom, či veľmi často na prvom mieste uvedený vzťah k zákazníkovi. A to nielen v službách a obchode, ale aj vo výrobe, zdravotníctve, v školstve či sociálnych veciach,“ hovorí sociálny pracovník Oto Kovarík. Dodáva, že je správne, keď je pre úradníčku na úrade práce nezamestnaný človek zákazníkom. „Ak máte túto ťažkú skúsenosť za sebou, tak viete, že mnohé úradníčky sa správajú k nezamestnaným horšie ako ochrancovia zákona k zadržanému na mieste činu.“
Správanie ľudí navzájom sa riadi určitými pravidlami. Bez nich by v ľudskom spoločenstve vládol chaos - nikto by nevedel, ako sa ku komu správať. Oto Kovarík znovu upozorňuje na etické desatoro: „Ak by sme z neho čerpali, nemuseli by sme čítať smutné zážitky z pošty, obchodu, hotela, zamestnania, úradu práce, sociálneho oddelenia alebo sa venovať domácemu násiliu, sexuálnemu harašeniu v práci či ohováračskej kampani kolegýň zo susednej kancelárie.“
SOŇA REBROVÁ
