Pracovať a poberať za svoj výkon plácu - byť zamestnaný, je základnou sociálnou potrebou človeka. Postoj k práci môže byť u každého iný, závisí od viacerých faktorov: povahy človeka, jeho vlastností, výchovy, vplyvu okolia, skúseností, vzdelania. Niekto si prácou realizuje svoje sny či napĺňa ambície, druhý pracuje pre vlastné potešenie. Ďalší berie prácu len ako nevyhnutnú potrebu na prežitie alebo „nutné zlo“. No a mnohí majú za cieľ prácou nahonobiť čo najviac peňazí.

Dôležitá otázka - čím budem?

Nedávno som sa opýtala šesťročnej Lenky, čím by chcela byť, keď bude dospelá. Bez zaváhania mi s veľkou dávkou sebavedomia odpovedala, že miss. „Už som bola na dvoch castingoch a vybrali ma aj do reklamy!“ Jej o tri roky starší brat Miško sa pridal k nášmu rozhovoru informáciou, že má lepšie plány. Bude programátor a raz určite vymyslí skvelú hru do počítača.

Musím priznať, že ma tieto odpovede v prvom momente prekvapili. V čase môjho detstva sa predstavy o budúcej profesii vtedajších rovesníkov diametrálne líšili. Za zaujímavé sme považovali plány stať sa učiteľkou, kaderníčkou alebo lekárkou. Dievčatá s romantickejšou náturou chceli byť speváčky, herečky alebo baletky. Chlapci túžili cestovať - jazdiť na kamióne, alebo aspoň riadiť rušeň. Doba sa však mení. Proces rozhodovania sa o budúcom povolaní je dlhodobý a tvárny. V nemalej miere naň vplýva okolitý svet a miera jeho poznania. Aj v predstavách súčasných detí sa odráža dnešný každodenný život plný informácií, technického pokroku, kontrastov (napríklad bohatstva a chudoby), ale aj senzácií a napätia.

Ako je to s jablkom, čo nepadá ďaleko…

V minulosti nebolo výnimkou, že niektoré povolania sa v rodinách „dedili“. Krajčír alebo obchodník mal svoju živnosť, ktorú počas života zveľaďoval a neskôr prenechal svojim potomkom ako rodinný majetok. Dodnes sú známe aj rodiny, v ktorých je niekoľko generácií učiteľov, lekárov či právnikov. Je to pochopiteľné. Človek inklinuje k poznanému. Ak má rodič kladný vzťah k svojej práci, rozpráva o nej doma so záujmom a nadšením, dieťa prijíma pozitívne informácie, ktoré ho neskôr - možno len podvedome - môžu ovplyvniť pri voľbe povolania.

Nech poradí odborník

Napriek určitým snom a predstavám len malé percento detí vie, čo by chcelo v dospelosti robiť. Pätnásťročná mládež nie je dostatočne zrelá pre samostatné rozhodnutie, potrebuje radu dospelých. Je veľmi náročné správne sa zorientovať v lákavých ponukách škôl. Mnohé ponúkajú nadštandardné učebné osnovy, iné úzko špecializované zameranie. Súčasný život ponúka aj kvantum pracovných možností. Ako si vybrať tú správnu?

Najlepšie svoje deti pozná rodič, ale pridať svoj názor môže aj učiteľ. Ak ani to nestačí, je dobré obrátiť sa na psychológa, ktorý pomocou odborných metód (štrukturálneho testu) zistí schopnosti dieťaťa, jeho osobnostné vlastnosti a záujmy. Takéto podklady určite poslúžia pri výbere tej správnej profesie, alebo aspoň pomôžu eliminovať nevhodné smery. Nakoniec je aj tak najdôležitejšie brať v úvahu predstavy dieťaťa, jeho študijné výsledky, povahové vlastnosti a zladiť ich s reálnymi možnosťami ďalšieho štúdia a prípadným pracovným uplatnením po jeho skončení.

Zbohom škola, začína „život“

Štúdiom človek získa určité vedomosti, potom prichádza čas využiť odborné vzdelanie v praxi. Ale ako a kde prácu nájsť?

Ivan je čerstvý architekt. „Už od tretieho ročníka som ako brigádnik spolupracoval s jednou stavebnou firmou. Na promócie prišiel sám šéf a ako promočný darček mi ponúkol stále miesto. Potešilo ma, že sú s mojou prácou spokojní, ale tiež fakt, že nemusím behať po úradoch práce, či inak si zháňať robotu. Dokonca sa mi po čase podarilo dostať do firmy aj môjho spolužiaka a dobrého kamaráta. Poznám jeho odborné kvality i ľudské vlastnosti. Vedel som, že sa dá na neho spoľahnúť a že sa za neho môžem pred šéfom zaručiť. Jurajovi som pomohol k dobrému zamestnaniu a firma získala kvalitného pracovníka.“

Mnohí mladí ľudia sa zamestnávajú na skrátené úväzky alebo dohody už popri štúdiu. Nielenže si zarobia nejakú tú korunku na čoraz drahšie štúdium, budujú si zároveň cestičky k získaniu dobrej pozície po ukončení vzdelávania. Ak sa už počas školy prezentujú ako šikovní a zodpovední, zamestnávateľ ich rád prijme do stáleho pracovného pomeru.

Ivan pomohol priateľovi. Je to jedna z ciest pri hľadaní zamestnania. Pýtať sa známych, priateľov, členov vzdialenejšej rodiny, ktorí poznajú našu odbornosť, kvality i povahové vlastnosti, či náhodou nevedia o nejakej pre nás vhodnej práci. O mnohých voľných miestach sa človek ani nemá ako dozvedieť, sú čisto vnútropodnikovou informáciou. Iba tak, že dáme o sebe vedieť, môžeme získať aj takéto miesto.

Právo na zmenu

Keď Petra končila základnú školskú dochádzku, dlho váhala, na akú školu si podať prihlášku. „Mama je účtovníčka. Práca ju baví a vidí v nej istotu, stabilné uplatnenie. Preto mi poradila, aby som išla v jej šľapajach. Strednú ekonomickú školu som skončila s vyznamenaním, a preto som brala pri výbere vysokej školy ako samozrejmosť pokračovať v štúdiu rovnakého zamerania. V druhom ročníku som sa zoznámila s partiou mladých ľudí venujúcich sa prírode a ekológii. Spoločné akcie ma úplne pohltili. Tesne pred štátnicami som si uvedomila, ako veľmi sú mi vzdialené čísla, vyhlášky a predpisy, ktoré sa učím už skoro celé desaťročie. Predstava, že sa mám s nimi pracovať celý život, je pre mňa hrozná. Tak rada by som sa venovala ochrane životného prostredia… Ekonomickú univerzitu napriek tomu dokončím - nemôžem predsa sklamať mamu, ktorá sa už teraz teší, ako to v jej profesii dotiahnem ďalej ako ona.“

Každý má právo na zmenu záujmov. Našťastie už sú preč doby, kedy mal človek možnosť vyštudovať len jeden odbor a uplatnenie v praxi mu po celý ďalší život určoval papier o danej kvalifikácii. V súčasnosti hrá oveľa väčšiu úlohu flexibilnosť, kreativita, zručnosť a šikovnosť.

Kráčať s dobou

Eva sa pred dvadsiatimi rokmi vyučila za aranžérku. Práca ju bavila, mala svoj stály okruh obchodov, do ktorých chodila esteticky upravovať výklady. Po zmene režimu prišla o prácu. „Našťastie mám dvoch už skoro dospelých synov, ktorí sú počítačoví maniaci. Pomohli mi, keď som ostala be-zradná doma. Mladší ma zaučil do základov práce s počítačom, ktorý som dovtedy ignorovala a brala ako zábavku pre mladých. Starší mi po čase našiel vhodný rekvalifikačný kurz. Odo mňa sa vyžadovala len vôľa a chuť zmeniť neperspektívnu situáciu. Našťastie mám výtvarný cit, a tak som si začala hľadať prácu, v ktorej by som ho mohla využiť.“ Eva už vyše sedem rokov pracuje v reklamnej agentúre ako počítačová grafička. Svojim rovesníkom odkazuje, aby sa nebáli technických noviniek. Chce to len zapracovať na sebe, využiť ponúkané školenia. Pre budúceho zamestnávateľa je určite zaujímavejší človek, ktorý je ochotný aktívne pristupovať k rozširovaniu vedomostí, ako ten, čo si zakladá len na svojom bývalom vzdelaní.

Nenechať sa odradiť

„Nikdy som si nemyslela, že nájsť prácu je také ťažké“, hovorí Jana, ktorá po zrušení organizácie prišla o zamestnanie. „Kým som chodila do roboty, často som čítala v novinách inzeráty, ktoré zodpovedali mojim predstavám o zaujímavom zaradení a v ktorých požadovali moju kvalifikáciu. Vtedy som však nerozmýšľala o zmene, a tak som sa o ponuky hlbšie nezaujímala. Až po zániku firmy som sa s vervou pustila do hľadania. Zrazu ako keby nikto nemal o moju osobu záujem. Poslala som niekoľko desiatok žiadostí o prijatie, absolvovala viacero pohovorov a konkurzov, no bezvýsledne. Bola som zúfalá. Strácala som sebavedomie, aj chuť do ďalších pokusov. Po čase som sa nechala kamarátkou nahovoriť na miesto, ktoré nespĺňalo všetky moje predstavy. Bola som však šťastná, že som opäť zamestnaná.“ Od vtedy prešlo niekoľko mesiacov. Janina vedúca si všimla šikovnú novú pracovníčku, videla, že má na viac. Poslala ju na školenie a po čase menovala svojou zástupkyňou.

Trpezlivosť prácu prináša

Nájsť si vyhovujúcu prácu, ktorá by zodpovedala našim predstavám, kvalifikácii, odborným kvalitám, nie je dnes vôbec jednoduché. Percento nezamestnanosti na Slovensku je dlhodobo vysoké, vhodných pracovných príležitostí je na trhu práce nedostatok. Človek hľadajúci robotu by sa mal vyzbrojiť trpezlivosťou a húževnatosťou. Mal by byť aktívny a využiť všetky možnosti k dosiahnutiu svojho cieľa: čítať inzeráty, surfovať po stránkach internetu, iniciatívne ponúkať svoju pracovnú silu. Obdobie bez práce sa okrem toho dá využiť aj na zvyšovanie kvalifikácie (napríklad jazykové alebo počítačové kurzy), alebo na rekvalifikáciu.

Hlavné je nenechať sa odradiť neúspechom. Každého nahnevá, keď vidí, že na miesto, o ktoré mal eminentný záujem, prijmú konkurenta, alebo slabšieho kandidáta. Niekoľko neúspešných konkurzov zanechá stopy na sebavedomí. Treba si však zo všetkého zobrať ponaučenie. Brať to ako skúsenosť, ktorá nás môže možno pri najbližšom výbere posunúť pred uchádzača, ktorý sa na pohovore zúčastňuje po prvýkrát. HANA KYSEĽOVÁ