letné školy slovenského jazyka a kultúry, dobre známa SAS, čo je však skôr spestrenie leta, než riešenie pre zaneprázdnených pracovníkov firiem. Tí buď volia jazykové školy, alebo, ešte lepšie, individuálne hodiny. Napreduje sa tam rýchlejšie a učiteľ sa môže prispôsobiť ich termínom.

Na Slovensku vlastne vzniká nová profesia, vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa zatiaľ študovať nedá, pre záujemcov je tu však aspoň štvormesačný lektorský kurz o tom, ako slovenčinu cudzincov vlastne učiť.

Ako teda vyučovať slovenčinu ako cudzí jazyk? Na túto tému sme sa porozprávali s pedagogičkou Milotou Halákovou, ktorá sa zameriava práve na výučbu slovenčiny.

* Pôsobili ste ako stredoškolská učiteľka s aprobáciou slovenčina, ruština, angličtina. Prečo ste opustili katedru a začali sa venovať učeniu cudzincov po slovensky?

Spočiatku trošku aj z časových dôvodov. Mám dve malé deti a dávať súkromné hodiny je menej časovo náročné, ako sa zaviazať na plný pracovný úväzok v škole. Ale samozrejme, to nie je to najdôležitejšie. Takáto učiteľská práca je pre mňa zaujímavá a inšpirujúca z iného dôvodu. Keďže slovenčina je môj rodný jazyk, dokonalá znalosť mi umožňuje viac sa zaoberať metodickými postupmi. Teda sa snažím hľadať spôsob, akým sa čo najskôr a najlepšie naučiť používať cudzí jazyk. Aby to neboli iba pasívne znalosti, aké poznáme z nášho školstva, kde študent síce získa slovnú zásobu, ale nevie ju použiť.

* Kto sú vaši študenti?

Väčšinou ľudia, ktorí sem prichádzajú pracovať. Najčastejšie právnici, ľudia z počítačových firiem, z veľvyslanectiev.

* Je iné učiť slovenčinu než angličtinu či ruštinu?

Áno. Ako som už povedala, môžem si viac dovoliť pracovať s metodikou výučby jazyka, využiť množstvo obrázkových, reklamných materiálov, aktuálne programy kín, divadiel. Lepšie môžem skĺbiť gramatiku s každodennou realitou a práve k tomu by mala výuka každého jazyka smerovať.

V prvom rade je to však individuálna práca. Každý zo študentov potrebuje niečo iné. Ak sem príde niekto na pol roka, nezaujíma ho do hĺbky náš gramatický systém. Potrebuje sa dohovoriť v obchode, v reštaurácii, aby sa necítil cudzo v novom prostredí. V takom prípade pristupujem inak, ako keď učím ľudí, ktorí tu žijú a potrebujú jazyk spoznať hlbšie. V každom prípade si však myslím, že základom je vždy konverzačný spôsob výučby.

* Povedali ste mi, že vás priťahuje aj to, že učenie cudzincov je dosť neprebádaná pôda. Ale slovenčina sa tu predsa vždy vyučovala, aj keď skôr zahraničných študentov než biznismanov. Musia existovať učebnice, metodické postupy.

Samozrejme, učebnice sú. Sama som si zohnala asi všetko, čo je na trhu. V podstate je toho dosť. Knižky obrázkového charakteru pre začiatočníkov, aj také, kde je po anglicky vysvetlená gramatika. Knihy z osemdesiatych aj deväťdesiatych rokov, dávne vysokoškolské skriptá. Veľmi dobrá je rakúska učebnica pre nemecky hovoriacich študentov, ktorú som kúpila vo Viedni. Mám aj knihu, ktorá vyšla vo Veľkej Británii pre anglických záujemcov o slovenčinu. V Anglicku je totiž možné absolvovať zopár hodín základov slovenčiny. Učí to Slovenska, ktorá žije v Londýne.

* Teda aká neprebádaná pôda?

Čo najviac vyčítam našim učebniciam cudzích jazykov všeobecne je, že sú robené nepríťažlivou formou - článok, cvičenie, otázky, slovná zásoba.

Okrem toho texty sú umelé, nezaujímavé, odtrhnuté od reality. V klasických učebniciach je väčšina textov o škole, rozvrhu hodín, ako prebieha vyučovacia hodina, a to nie sú veci zaujímavé pre dospelých ľudí, ktorí sem prišli pracovať. Sú tam aj texty vyslovene z dávnych dôb, ktoré sa vôbec nedajú použiť, alebo nasilu posplietané vety, len aby sa overila gramatika. A to nehovorím, že v niektorých som našla aj chyby. Navyše, v článkoch sa príliš rýchle začínajú používať pojmy a pády, o ktorých dotyčný ešte nemá prehľad. Z každej knihy sa však dá čosi použiť, tak ich kombinujem, ale najradšej pracujem s vlastnými textami.

* Čo to znamená?

Vytváram si svoje články, v noci mučím manžela nahrávaním dialógov na kazety, pripravujem vlastné cvičenia, zamerané vždy na konkrétneho študenta, jeho situáciu na Slovensku, jeho problémy.

* Na hodine som videla okrem knižiek aj lego, pexeso, jedálny lístok…

Používam veľa predmetov zo života, dokonca aj hračky, veci, ktoré nájdem doma, dokonca kuchynské predmety. Všetko čo môžem použiť pri učení gramatiky, predložiek, pádov. Základom je spájať gramatiku s konverzačnou témou. Napríklad, keď učím akuzatív, rozprávame sa na tému reštaurácia, obchody - „prosím si, mám, dám si, želám si“ a v rámci toho používam ovocie, zeleninu, všetko čo môžu kúpiť. Vychádzam z toho, čo majú radi, čo potrebujú, aké jedlá jedia…

* Nečuduje sa seriózny právnik, keď pred neho vytiahnete lego, alebo pexeso?

Spočiatku možno áno, ale rýchle pochopí, že to má zmysel, hlavne pri výučbe predložiek a zámien. Mám skúsenosť, že sa im to celkom páči. Pri vyučovaní mi ide aj o uvoľnenie atmosféry, snažím, aby hodina bola čo najbezprostrednejšia, najspontánnejšia a najzábavnejšia.

* O slovenčine sa zvykne tvrdiť, že je to veľmi ťažký jazyk. Je to pravda?

Áno. Najväčší problém je s pádmi a s koncovkami, ale mám skúsenosti, že po pol roku ľudia, ktorí chodia na hodinu dva razy do týždňa, vedia komunikovať na základné témy plynulou slovenčinou s využitím pádov. Samozrejme, je to individuálne.

* Sú rozdiely medzi jednotlivými národnosťami?

Pre nemecky hovoriaceho človeka nie je náš gramaticky systém jazyka až taký zložitý ako povedzme pre Angličana. Nemecká gramatika je komplikovanejšia, takže to nie je šok, ako pre Britov, ktorí poznajú predložky a základné tvary prídavných mien a zrazu musia meniť podstatné mená, prídavné mená, všetko sa skloňuje, treba myslieť naraz na veľa vecí.

Mám napríklad študenta z Japonska a pre neho je komplikovaná naša výslovnosť. Japonci majú v slovách množstvo samohlások a my zase v slovách ako „zmrzlina, štvrtý, štvrtok“ veľa spoluhlások za sebou. Im však niečo ako slabikotvorné “r„ alebo „l“, ktoré plnia funkciu samohlásky, nehovorí nič. Všetko sa však dá zvládnuť. Je to len otázka konverzácie a opakovania.

* Zažívate aj kuriózne situácie?

Pri vyučovaní cudzincov často treba vnímať ich rozdielnu mentalitu. Nedávno som napríklad učila Angličana rozkazovací spôsob. Videla som, že je nejaký nesvoj, že sa mu čosi nezdá. Problém bol v tom, že Angličania sú strašne zdvorilí. Kým sa dopracujú ku konkrétnemu pokynu, použijú množstvo modálnych slovies a zdvorilostných fráz. Veta ako „Poď sem“!, alebo “Podaj mi, prosím ťa, pero!„ mu pripadla nezdvorilá. Vravel mi, no dobre, ale je to „rude“. Musela som mu teda vysvetliť, čosi o nás, našej mentalite, vykaní. Keď používame vykanie, je to samé osebe už zdvorilé, nemusíme potom toľko vyberať zdvorilostné slovká. Teraz som len zvedavá, aké to bude, keď sa s Japoncom budeme učiť zápor. U nich je totiž odmietnutie neprípustné a veľmi nezdvorilé.

* Nie je vám smutno za katedrou?

Niekedy si pripadám ako osamelý bežec. Vtedy mi trošku chýba stolička v zborovni. Ale zase, mám slobodu, nie som obmedzená, osnovami, dozormi, triednymi knihami. Závisí iba odo mňa, ako jazyk učím, aké metodické postupy používam. Ak to vyhovuje mojím študentom, cítia sa na hodine dobre a vidia výsledky, vtedy som spokojná.

(bd)