V Terchovej dodnes žije niekoľko rodín Jánošíkovcov. O zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, vedia rozprávať všetci. „Jánošík nebol len zbojníkom, študoval za farára,“ hovorí Kamila Jánošíková. „Bol synom richtára a študoval v Trnave teológiu. Pokrstený bol vo Varíne, lebo vtedy ešte v Terchovej fara nebola,“ tvrdí.

Či má s Jánošíkom spoločných predkov, sa podľa nej dá zistiť ťažko.

Najviac Jánošíkovcov žije v osade u Jánošov a tí sú podľa nej možno jeho príbuzní. Narodil sa tam aj Gustáv Jánošík, ktorý dnes žije v Terchovej, ale tiež nevie, či sú rodinne spriaznení. Kto by podľa neho mohol byť Jánošíkom dnes? „Nikto, každý politik chce nahrabať všetko len pre seba,“ tvrdí zbojníkov menovec.

Legendy a skutočnosť

Napriek množstvu legiend, ktoré Jánošíkovi pripisujú všelijaké mystické vlastnosti – napríklad tajomnú silu ukrytú v opasku, sa historici zhodujú, že Jánošík bol skutočnou historickou osobnosťou.

Žil na prelome 17. a 18. storočia. V matrike je záznam o jeho narodení z roku 1688 a existuje aj záznam o súdnom procese, po ktorom ho popravili – z roku 1713.

Podľa súdneho spisu v archíve Liptovskej stolice, na ktorý sa odvoláva Ottov slovník náuční z roku 1898: „Juro Jánošík prepadával zemanov, lúpil kostoly a prepadával pocestných nielen v Uhorsku, ale na Morave, v Haliči a Sliezsku.“

Jánošík žil v čase, keď ľud po mnohých protihabsburských povstaniach trel veľkú biedu a zbojstvo, úteky poddaných a prenasledovanie, poroba či vzbury a ich potlačenie boli na dennom poriadku. Jánošík nebol jediným zbojníkom, ale podobných „hrdinov“ svojej doby sa mu podarilo zatieniť.

Ružena Antolová, ktorá napísala knihu O zbojstve Juraja Jánošíka, hovorí, že veľmi málo sa vie o Jánošíkovom detstve a mladosti. „Záznamy takmer neexistujú, a tak sa historici o tejto časti jeho života len dohadujú.“

Na vine je Uhorčík?

V roku 1707, keď mal devätnásť rokov, ho do boja proti Habsburgovcom naverbovali povstalci Františka Rákoczyho II. O krátky čas však zjavne zmenil mundúr.

V roku 1710 sa už ako cisársky vojak v zámku v Bytči zoznámil s Tomášom Uhorčíkom, ktorý sedel vo väznici za zbojníctvo. Jánošík mu pomohol utiecť. „Toto stretnutie malo zrejme na Jánošíka rozhodujúci vplyv,“ myslí si Antolová. Už na jar 1711 mal Jánošík a jeho družina za sebou niekoľko prepadnutí obchodníkov z Moravy. Najväčšie lúpeže však spáchali až o rok neskôr, keď už bol Jánošík zbojníckym kapitánom. Okrem iných prepadol baróna Pavla Révaya a manželku cisárskeho dôstojníka, grófku von Schardonovú. Jánošík údajne obete nezabíjal, tieto zločiny sa pripisujú len niektorým členom jeho družiny, ktorí sa pustili do podnikania na vlastnú päsť. Podľa autorky knihy však jeho dvaja kumpáni – Plavčík a Turiak zastrelili farára Vrtíka.

Ako sa z neho stal hrdina

Ľudia si Jánošíka zidealizovali až po rokoch. Postupne sa vytvoril mýtus, že Jánošík prišiel za najväčšej poroby ako „mstiteľ“, aby ich „z nevôle vyslobodil a spupné zemianstvo potrestal“.

Povesti kladú dôraz na to, že nikdy nikoho nezabil. Pánom v zámku údajne vždy najprv ohlásil svoju návštevu, potom prišiel v panskom prestrojení, obral ich, o čo sa len dalo, ale nikomu neublížil. Zhabané zlato a striebro buď rozdával chudobným, delil ho medzi svojich jedenástich zbojníkov, alebo ho ukrýval v skalách, kde by malo byť dodnes.

Najradšej sa zdržiaval na Kráľovej holi. Drábom sa ho podarilo chytiť v zime v roku 1713 Ale podľa legendy, ktorú opisuje Ottov slovník náučný z roku 1898, márne s ním hajdúsi zápasili, lebo mal opasok od víly, v ktorom bola ukrytá jeho sila. Až keď stará baba zvolala: „Nasypte mu hrachu!“, ho drábi spútali, ale Jánošík okovy prerazil. Baba poradila ešte raz: „Pretnite mu opasok!“

Drábi ho napokon chytili a po dvojdňovom procese popravili – zavesili ho za rebro na hák, Po troch dňoch prišla od kráľa milosť. „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ povedal Jánošík hrdo a vypustil dušu.

Čo sa o ňom traduje

„Bohatým bral, chudobným dával.“
„Bohu dušu, mne peniaze!“ prihováral sa pocestným a inak im neublížil.
„Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“
„Od buka do buka,“ meral súkno pre študentov.

Povedali:

„Slovensko má jediného národného hrdinu, a tým bol Juraj Jánošík,“ tréner hokejistov Ján Filc na otázky o hrdinstve po zisku majstrovského titulu.

„Jánošík ako symbol tohto národa sa nesmie položiť,“ herec Michal Dočolomanský, ktorý hral Jánošíka v poľskom muzikáli Na skle maľované.

Jánošík vo filme

Najslávnejším filmovým spracovaním Jánošíka bol prvý slovenský dlhometrážny film režiséra Jaroslava Siakeľa, ktorý bol nakrútený v roku 1921. Siakeľ, ktorý žil v Amerike, prišiel v roku 1921 do Terchovej a s bratom kameramanom nakrútil film o Jánošíkovi. Film ležal ďalších 50 rokov zabudnutý v chicagskej garáži Jána Závodného, producenta filmu. Ten ho v roku 1970 priviezol na Slovensko, v bratislavských filmových laboratóriách sa film podarilo zreštaurovať a neskôr aj ozvučiť. V roku 1995 ho UNESCO zaradilo do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva.

V roku 1935 nakrútil Jánošíka český režisér Martin Frič, slovenská verejnosť bola nadšená. Scenár vychádzal z rovnomennej hry Jiřího Mahena. Na diele spolupracoval aj známy Karol Plicka, znalec ľudovej tradície. Postavu Jánošíka stvárnil dovtedy neznámy skoro dva metre vysoký Paľo Bielik. Film mal obrovský úspech – prelínal sa v ňom romantický príbeh Jánošíka a Aničky, s idealizovanou legendou o Jánošíkovi.

Paľo Bielik v roku 1963 nakrútil vlastného Jánošíka – dvojdielny farebný širokouhlý film.

Aj Hudecovo ministerstvo vyčlenilo na nakrútenie filmu o Jánošíkovi 22,5 milióna korún. Nikdy však nebol dokrútený. Pamätný je len vydokladovaný účet na úpravu chrupu hlavného hrdinu za 56 000 korún. Nakrútené však boli len zábery s komparzom a bez režiséra.

V súčasnosti sa nakrúca ďalší film o Jánošíkovi – česko-slovensko-poľský koprodukčný film s názvom Pravdivý príbeh o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi v réžii Agnieszky Hollandovej a jej dcéry Kasie Adamikovej.

Jánošíkovo meno sa do širšieho povedomia dostalo až v 19. storočí zásluhou štúrovcov. Prvý záznam o jánošíkovskej legende spísal v roku 1831 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Ako rástlo národné povedomie, stúpal aj záujem o Jánošíka – písal o ňom Ján Botto, Samo Chalúpka, V. Paulíny-Tóth, Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár…

Komunisti

Jánošík bol vhodným hrdinom aj za socializmu. „Bol to prototyp ľudového hrdinu, symbol bojovníka proti stáročnému útlaku ľudu a inšpirátor boja za sociálnu a národnú slobodu,“ uvádza Encyklopédia Slovenska. Tá porovnáva aj boj slovenského ľudu proti fašizmu s bojom Jánošíkovej družiny. Jeho meno niesla aj počas SNP jedna partizánska skupina.

Terchová

V Jánošíkovom rodisku – v Terchovej, je každoročne v lete folklórny festival Jánošíkove dni. História festivalu sa začala v roku 1959. Počas nultého ročníka sa však miestni muži pobili s návštevníkmi obce, a tak podľa správy ČTK vtedajší stranícki funkcioná- ri festival zakázali. Obnovený bol až po štyroch rokoch – v roku 1963.

V roku 1988 bola pri príležitosti 300. výročia narodenia odhalená pri Vrátnej doline asi trojmetrová socha plechového Janošíka. (hr)