ie, v ktorej by mali rozhodujúce slovo predsedovia piatich strán, alebo sa premení na úniu politických strán a hnutí s osobitným decíznym orgánom. V januári 2000 v televíznej relácii Na telo predseda KDH J. Čarnogurský na výzvu moderátorov, aby povedal, ako si predstavuje ďalšie pôsobenie predsedu SDK po jej premene na päťkoalíciu, vyhlásil, že M. Dzurinda môže byť opäť hovorcom tohto zoskupenia.
Na druhý deň, 16. januára skupina politikov okolo premiéra oficiálne oznámila, že voličom ponúkne nový politický subjekt – Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu.
Kritika koalície
Zakladanie novej strany ako nástupkyne SDK pomery v tomto združení ešte viac skomplikovalo. V KDH jednoznačne prevládla vôľa a odhodlanie vrátiť sa k svojej pôvodnej značke. Demokratická únia, druhá väčšia strana SDK, pôvodne takisto požadovala návrat k päťkoalícii, ale po ohlásení SDKÚ sa v nej presadila snaha „fúzovať“ s politickou stranou premiéra Dzurindu. Po viacerých peripetiách delegáti mimoriadneho snemu DU 26. augusta 2000 viac než trojpätinovou väčšinou podporili dohodu, podľa ktorej všetky práva, majetok a záväzky DU prešli na SDKÚ. Dvaja poslanci liberálnej platformy J. Budaj a J. Švec, ktorí sa s touto dohodou nestotožnili, založili novú stranu – Liberálnodemokratickú úniu.
Zložitú komunikáciu medzi platformami SDK kritizovali prakticky všetci vládni partneri M. Dzurindu, ktorí mu často pripomínali, že je nevyhnutné, aby sa pomery v SDK usporiadali.
Sedemnásteho novembra 2000 sa zišiel ustanovujúci kongres SDKÚ. Aj keď jeho novozvolený predseda M. Dzurinda zdôrazňoval, že založením demokratickej a kresťanskej únie vzniká veľký integrujúci politický subjekt, schopný zabezpečiť politickú stabilitu krajiny, ďalšie udalosti jeho tézu nepotvrdili.
Odchod KDH a DS
Nové vedenie KDH využilo založenie SDKÚ na parlamentné osamostatnenie hnutia. Poslanci KDH opustili poslanecký klub SDK a vytvorili v NR SR vlastný parlamentný klub. Koaličné strany 27. novembra 2000 podpísali s KDH dodatok ku koaličnej zmluve, na základe ktorého sa osamostatnené hnutie stalo piatou vládnou stranou. Vzápätí predseda DS Ján Langoš oznámil odchod poslancov tejto strany z parlamentného klubu SDK. Poslanec Kužma a podpredseda vlády I. Mikloš vyjadrili s týmto rozhodnutím zásadný súhlas – podpredseda Mikloš opustil rady DS.
V polovici decembra bývalé materské strany SDK odmietli návrh Dzurindu, aby sa pripojili k zmluve medzi poslaneckými klubmi SDK a KDH. Predseda vlády a SDK potom vyhlásil, že bude rokovať s každou stranou jednotlivo, aby sa vyriešilo predovšetkým prerozdelenie štátneho príspevku na činnosť strany a nastupovanie prípadných náhradníkov za poslancov. Informáciu, že jeho koaliční partneri od neho žiadali garanciu hlasovania 42 poslancov SDK do konca roka, označil za dezinterpretáciu. Nevyriešená otázka usporiadania vzťahov v rámci SDK, ktorou sa začali roky 1999 i 2000, tak zostala otvorená aj v roku 2001. (ml)
