Pre štrnástimi rokmi bolo na československých námestiach počuť okrem iného naliehavé heslo „Návrat do Európy“. Dnes, štrnásť mesiacov pred vstupom do Európskej únie, by sa zdalo, že si môžeme konečne vydýchnuť. Cesta späť bola náročná, no doviedla nás, s ostatnými stredoeurópskymi a stredozemskými národmi, do Európy.

Len málokto si za tie posledné roky všimol rozpor medzi želaním „návratu do Európy“ a faktom, že táto túžba vychádzala z hlasov európskych národov. Logicky by sa mali dožadovať repatriácie do Európy napríklad vyvlastňovaní bieli farmári zo Zimbabwe alebo argentínski potomkovia Európanov utekajúci pred rúcajúcim sa hospodárstvom.

Vysvetlenie tejto zvláštnej túžby po návrate k sebe samým je možno jednoduchšie, ako si myslíme. Slováci, a v menšej miere aj Poliaci, Česi a Maďari, sa doteraz Európanmi v skutočnosti necítili. Hrdo sa síce priznávali ku Kopernikovi, Lisztovi, Dvořákovi alebo Kempelenovi, no zároveň cítili voči ostatným európskym národom určitú trpkosť z minulosti a komplexy zo stavu svojich národných ekonomík. Predovšetkým však v stredoeurópskom regióne v modernej dobe neexistovalo dôsledné európske povedomie, akokoľvek zvláštne to vyznieva.

Pre pochopenie takéhoto paradoxu muselo nastať viacero zmien. Po prvé, európsky Západ si musel uvedomiť, že naša civilizácia nepozostáva výlučne z bohatých ekonomík. Musel si pripustiť nie príjemnú myšlienku, že aj relatívne chudobné Slovensko je súčasťou európskej civilizácie, hoci ešte pre desiatimi rokmi sa slovenskí alebo maďarskí turisti v teplákových súpravách potulovali po západoeurópskych veľkomestách s pocitom nepatričnosti a nemohúcej závisti.

Po druhé, situácia sa radikálne zmenila po 11. septembri. Historické spojenectvo Francúzov a Američanov, trvajúce od čias protibritských vojen na americkom kontinente, nemusí súčasnú krízu vydržať a nastane zmena konfigurácie ideí Európy. Donedávna zosmiešňovaní Stredoeurópania si zrazu uvedomujú, že sú skutočnými Európanmi. O ich názor je záujem a dokonca súboj a samotné centrum európskeho procesu sa tak môže posunúť výrazne do stredu kontinentu. Zdá sa, že štrnásť rokov po páde železnej opony sa na Slovensku a v ďalších krajinách regiónu dostáva na povrch emancipovaný pocit spolupatričnosti k európskemu spoločenstvu, tento raz bez nenávisti voči Habsburgovcom, sudetským Nemcom atď.

A práve v takýchto momentoch sa rodí naše nové európske povedomie, ktoré priznáva chyby minulosti, bez falošných emócií a zámerných nenávistných kombinácií. S jeho zrodom by mali bývalé národy rakúsko-uhorskej monarchie konečne uzavrieť poslednú kapitolu integrácie: o našom pocite rozpoltenosti medzi európskym Západom a rusofilným Východom.

Zdá sa, že po viac ako desaťročí po páde komunizmu z nás padajú aj posledné nánosy historickej servility, nerozhodnosti a ruského pokušenia.

Autor: MICHAL HAVRAN jr.(Autor je doktorandom na fakulte humanitných vied Univerzity Marc Bloch v Štrasburgu)