FOTO ČTK - MICHAL DOLEŽAL
Povedali ste, že USA konajú ako gangster - hrozia použitím sily mimo zákona - na rozdiel od policajta, ktorý používa silu v jeho medziach. Môžete vysvetliť tento postoj?
„Ak pôjdu USA do vojny proti Iraku bez súhlasu OSN, použil som metaforu, že to bude podobné skôr gangstrovi ako policajtovi. Prečo? Začiatkom 90. rokov diktátor Saddám Husajn nakreslil mapu svojho sveta, na ktorej bol Kuvajt podľa istého historického precedensu súčasťou Iraku. Nestaral sa o fakt, že svetové spoločenstvo dávno uznalo nezávislosť Kuvajtu. Mal vlastné právo, ktoré sa rozhodol uviesť do praxe. Koalícia štátov s úplne odlišným a rešpektu plným názorom na legitimitu vtedy diktátorovi povedala - drahý Saddám Husajn, suverenitu krajín dnes uznáva svetové spoločenstvo reprezentované OSN. Tento systém priznáva Kuvajtu štatút suverénneho štátu a útok proti nemu je agresiou. Ak sa ho dopustíš, budeš potrestaný. Túto koalíciu viedli USA veľmi legitímnym spôsobom. Američania porazili Saddáma a umožnili Kuvajtu obnoviť nezávislosť.
Ďalší príklad: severokórejský diktátor Kim Il Sung sa v roku 1949 rozhodol, že Kórejský polostrov bol rozdelený na dve časti nesprávne, že krajina musí byť zjednotená a že Severná Kórea je legitímnym štátom. Začal vojnu proti Južnej Kórei a obsadil takmer celé jej územie.
Náš súčasný svetový poriadok, hoci trochu nedokonalý, už vtedy existoval. Členovia OSN povedali Kim Il Sungovi, že jeho aktivita je priamou agresiou proti nezávislej krajine.
Stalin vtedy urobil vážnu taktickú chybu. Odvolal sovietsku delegáciu z OSN, hoci ZSSR bol stálym členom Bezpečnostnej rady. Bez sovietskeho hlasu prijala OSN rozhodnutie vyslať medzinárodné jednotky. Nasledovala veľká a legitímna vojna, ktorá obnovila status quo.
Pozrime sa, čo sa deje dnes. OSN nadobudla podozrenie, že Saddám má zbrane hromadného ničenia a začali sa inšpekcie v Iraku. Neskôr to bolo znemožnené. OSN žiadala, aby Saddám prijal pozorovateľov. Prijal ich a teraz pracujú. Zároveň USA tvrdia, že Saddám by sa mal navždy odpratať. Tvrdenie je založené na vyhláseniach, že USA sú bližšie Bohu než ostatný svet alebo že americký prezident to proste tak cíti - údajne hovorí, že urobí ČOKOĽVEK, čo cíti ako správne. Pripomína to americký postoj v predošlých situáciách? Alebo je tento postoj výrazne odlišného druhu?“
Čo znamená spoločný rusko-francúzsko-nemecko-čínsky protivojnový postoj pre rovnováhu síl vo svete? Čo to znamená pre OSN?
„Je to spoločenstvo ad hoc, vyrástlo priamo z irackej krízy. Prevažne odráža názor, ako by mali NATO a celá protiteroristická koalícia konať. Ruská vláda nemá antiamerické obavy, hoci niektoré časti ruskej spoločnosti ich majú. Verím, že to, čo sa deje dnes, je ďaleko od sústruženia nových koalícií a novej rovnováhy síl. Protiteroristická koalícia dosiahla dobré výsledky v Afganistane i niektorých ďalších oblastiach. Rozdiely sa objavili teraz a točia sa okolo dilemy, či môže jediná krajina - hoci aj USA, ktoré sa hrnú za vodcovstvom a sú preň priam organicky predurčené - ašpirovať na privlastnenie si globálnej protiteroristickej koalície.
Krajiny, ktoré s tým nesúhlasia, sú súčasne partnermi USA. Jednoducho veria, že táto koalícia musí mať príslušné základy. Musí mať, samozrejme, vodcu, musí však zahŕňať aj ostatné krajiny ovplyvňujúce rozhodnutia. To je podstata súčasných kontroverzií.
Ak majú USA skutočne víziu bezpečnej budúcnosti, v OSN sa nakoniec nájde kompromis. Rusko môže mať v tejto vízii dôležitú úlohu. Na rozdiel od niektorých Európanov si ruskí lídri nezničili vzťahy s Washingtonom. Nedosiahnutie kompromisu môže spôsobiť kolaps protiteroristickej koalície. Jedinou možnosťou potom bude vojna vedená USA proti arabskej krajine. Ak sa to stane, teroristické aktivity, akokoľvek brutálne, budú nazerané z iného uhla.“
Čo znamená pre Rusko priradiť sa k „starej Európe“, zatiaľ čo jeho bývalé satelity sú spojencami USA?
„USA nie sú psychologicky spôsobilé zvládnuť situáciu, v ktorej veľké západoeurópske krajiny konajú z iných pohnútok, než je strach zo ZSSR. Európa bola stlačená medzi USA a ZSSR. Viac sa bála Sovietov než Američanov. Situácia sa zmenila po iracionálnom rozšírení NATO a Európskej únie a Európania sa odrazu ocitli medzi USA a… opäť USA. Tzv. nové krajiny, ktoré boli ‚odkojené‘ v prísnej poslušnosti k sovietskemu pánovi, dnes silou zotrvačnosti poslúchajú USA.
USA sa zatiaľ môžu na nových Európanov spoľahnúť, to však dlho nevydrží. Bývalý komunistický blok sa obracia k Amerike rovnako ako k starej Európe, má však zmätok v tom, kto je pánom, ako to nedávno bez servítky povedal Jacques Chirac. Noví Európania sa tešia, že dosiahnu životnú úroveň Západoeurópanov a že od nich získajú podporu. Preto neistota v tom, kto je pánom, zrejme dlho nepotrvá. Hamletovská otázka ich nevyhnutne posunie do náručia západnej Európy. Nie v súvislosti s Irakom, ale skôr s ich skutočnou budúcnosťou.
Rusko môže mať dôležitú úlohu v tom, že možno nazvať „transatlantickou reunifikáciou“. Prečo neustanoviť summit Rusko - NATO s cieľom zmapovať, ako môžeme prekonať roztržku medzi USA a Francúzskom, Ruskom a Nemeckom. USA nemôžu byť globálnym diktátorom, ale môžu byť svetovým lídrom. Aby sa to stalo, musia v americkej politike získať prevahu správne hlasy.“
© Global Viewpoint
(krátené)
Autor: GENRICH BOROVIK
