„Tam v tej zadnej izbe písaval,“ ukazuje starosta Jozef Štens. Dom, v ktorom sa pri svojich návratoch do Plevníka-Drienového Tatarka stretával s rodinou a tvoril, pôvodne dala postaviť jeho matka, neskôr ho predala najstaršej dcére Anne, starostovej babke. FOTO SME - ANDREA HARMANOVÁ
V piatok bolo v Plevníku-Drienovom škaredo, možno preto neprišlo na oslavy 90. výročia narodenia tunajšieho rodáka Dominika Tatarku veľa ľudí. Tí, čo prišli, si zaspomínali a odhalili pamätná tabuľu na škole, ktorá nesie Tatarkovo meno. Mramorová tabuľa čakala na túto chvíľu vraj niekoľko rokov, lebo podľa bývalej riaditeľky sa spisovateľ na portréte na seba vôbec nepodobal.
Povestné fúzy chýbajú aj na buste na pamätníku, ktorý v roku 1991 odhaľoval bývalý český prezident a Tatarkov priateľ Václav Havel.
„To je podoba zo skorších rokov. Je však pravda, že ľudia poznali Tatarku viac s fúzmi, ktoré začal nosiť neskôr. A s neodmysliteľnou cigaretou v ruke, ja som ho bez nej hádam ani nevidel,“ hovorí starosta Plevníka-Drienového Jozef Štens. Na Tatarku má osobné spomienky, jeho stará mama bola totiž spisovateľovou najstaršou sestrou.
Žijú tu aj Časnochovci, príbuzní zo strany Tatarkovej matky. Po otcovi sa však nezachovala ani fotografia. Odišiel na vojnu, keď mal Dominik asi rok, a viac sa nevrátil.
Najmä v 50. a 60. rokoch „karpatský zbojník“, ako sa Tatarka sám nazýval, chodieval do rodnej dediny pod Manínom dosť často. „S bratrancami a sesternicami sme ho vždy vyčkávali na verande. Ja som mal asi 13-15 rokov, bol k nám veľmi kamarátsky,“ spomína Štens.
Tatarkovi rodičia prišli do Plevníka začiatkom storočia zo Skalitého pri poľských hraniciach spolu s vlnou ďalších Kysučanov. „Boli to noví ľudia, možno aj vzdelanejší a majetnejší. Medzi domácich Plevničanov a Drienovčanov nie vždy zapadli, asi v tom bola obyčajná ľudská závisť.“
Mnohí gazdovia sa vraj na Tatarku aj urazili za to, ako ich opísal. „Keď niekto otvorene povie, čo sa hovorí len tak pod pokrievkou, môže sa to niekoho aj dotknúť. Z rozprávania viem, že mu to aj dávali najavo, keď sa vracal do rodiska.“
Štens ale tvrdí, že mimoriadny rozprávačský talent mali aj Tatarkove sestry. „Bola radosť ich počúvať, presedeli sme pri nich hodiny. Keby v tom čase mohli dievčatá študovať a písať, boli by z nich asi tiež spisovateľky.“
