Hoci antiglobalizačné protesty sú už niekoľko rokov samozrejmou súčasťou rokovaní Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, Svetovej obchodnej organizácie či zástupcov G8, Janov 2001 začal písať novú kapitolu ich histórie – tú najsmutnejšiu. Zrážky policajtov s demonštrantmi si vyžiadali prvú obeť.
Kam až môže antiglobalizačná hystéria dôjsť? S veľkou pravdepodobnosťou ešte ďalej ako v Janove. „Ak to bude potrebné, som pripravený bojovať. Toto je vojna,“ cituje denník Financial Times Alessandra, jedného z tisícok protestujúcich v Janove.
Menej radikálny postoj prezentuje Lori Wallachová, hlavná organizátorka masových protestov v Seattli počas summitu Svetovej obchodnej organizácie spred dvoch rokov. Hoci sama násilie antiglobalistov odmieta a pripúšťa užitočnosť rozvoja svetového obchodu, problém vidí v inom: „Zlepšuje sa životná úroveň ľudí? Množstvo tovarov môže narastať, v podaktorých krajinách aj hrubý národný produkt, ale makroekonomické ukazovatele nám nič neprezrádzajú o životnej úrovni či kvalite života väčšiny ľudí tohto sveta.“
V tomto možno s jej slovami súhlasiť. Makroekonomické indikátory sa stali hlavnou pýchou štátnych plánovačov, ktorí sa z vládnych a ministerských kresiel usilujú o čo najväčší rast. V tom najlepšom prípade všetkého – hrubého domáceho produktu, priemyselnej či stavebnej produkcie. Hlboko a úprimne presvedčení, že vedia, čo je pre ľudí najlepšie, cítia neustálu potrebu niečo robiť za „naše“ peniaze – tu niečo zakážu, tam dajú stovky miliónov na dotácie, tu a tam niečo postavia… Ekonomika vraj potrebuje rásť.
Popri uvedenej výčitke antiglobalistov je však zoznam ich omylov nepomerne dlhší. Jedným z najčastejšie používaných je údajný rast chudoby, ktorú spôsobuje rozširovanie medzinárodného obchodu. Súčasný vývoj považujú doslova za ťaženie proti chudobným. No aj v tomto prípade je ich optika príliš krátkozraká.
Pokiaľ globalizáciou rozumieme odstraňovanie administratívnych prekážok slobodnejšiemu pohybu tovarov a služieb, ich úsilie by malo smerovať proti takémuto postupu. To má totiž prehlbovať sociálne rozdiely a spôsobovať chudobu. V ich rétorike chýba jediný argument, ktorý by mohol vysvetliť, ako môže slobodná, teda dobrovoľná výmena dvoch ľudí prispieť k zníženiu ich blahobytu. Pokiaľ sa totiž niekto na takúto výmenu podujme, nebude tak robiť s vedomím, že jej výsledok mu bude na škodu. Ak sa dvaja susedia dohodnú, že jeden druhému natrie plot, kým ten druhý mu za to buď zaplatí, alebo pokosí trávnik, uzavrieť takýto „obchod“ ich neprinúti nik (okrem štátu), pokiaľ nebude výhodný pre oboch.
Rozvoj slobodného obchodu nikomu neberie jeho majetok, práve naopak. Či už niekto vlastní auto, dom, počítač, alebo nejaké špeciálne zručnosti a vzdelanie, práve globalizácia mu umožní jeho lepšie využitie. Hovoriť o tom, že je to práve väčšia sloboda a viac možností nakladať so svojím majetkom, čo spôsobuje stále jeho biedu, je prinajmenšom scestné. Bez ohľadu na to, či „obchod“ urobíte so svojím kolegom, so susedom, s Čechom, Rusom alebo Američanom.
Väčším problémom ako rozvoj slobodného obchodu je predstava politikov, ako by takýto proces mal prebiehať. Preto sa rozvojové krajiny bránia, keď sa do nich bohatý Západ snaží importovať cudzie „pracovné štandardy“, garantujúce údajne „ľudské“ alebo „prijateľné“ podmienky na prácu. Alebo naivná predstava vlády, ktorá skráti zákonom určený pracovný čas s cieľom zvýšiť potrebu podnikov zamestnať ďalších pracovníkov a znížiť tak mieru nezamestnanosti v krajine. Absurdnejším dotiahnutím takéhoto spôsobu uvažovania do konca by bola hádam len zákonom stanovená povinnosť zamestnávateľa odťať svojim pracovníkom jednu ruku, aby ostalo viac práce aj pre ďalších.
Ako ďaleko môže dospieť vyčíňanie antiglobalistov, ktorí sú schopní vďaka globálnemu internetu a mobilným telefónom zmeniť ulice pokojného prístavného mesta na ruiny, dnes nie je možné odpovedať. Zámienky budú existovať ešte dlho. „Pokým budú existovať ochranné clá a zákazy migrácie, povinné školy a povinné vyučovanie, intervencionizmus a etatizmus, budú stále znovu vznikať konflikty, vedúce k vojnovým zápletkám.“ (Ludwig von Mises, Liberalizmus, 1927).
MICHAL NALEVANKO
