Ženy so slzami v očiach držia portréty srbského premiéra Zorana Djindjiča. FOTO - TASR/AP

Dvadsiatnička Jelena Jankovičová stojí na rohu domu, pred ktorým bol zavraždený srbský premiér Zoran Djindjič, s tvárou zmáčanou slzami. „On bol najlepší. Bol to najmúdrejší politik. On nám priniesol slobodu,“ hovorí zlomeným hlasom novinárovi agentúry Reuters. Obďaleč stojí dôchodca Jovan Dimitrijevič, kladie na miesto atentátu ružu a vzlyká. Obyvatelia Srbska trúchlia. Plačú prívrženci zavraždeného premiéra, ale aj ľudia, ktorí sa o neho predtým zvlášť nezaujímali.

Podľa psychologičky Milicy Schraggeovej z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského sa u mnohých prejavuje davové správanie, typické pre vypäté či zlomové situácie. „Rozhodovanie individuálneho ja nahradí pocit my. Vtedy sa človek začína správať inak ako za bežných okolností. Začne sa šíriť akási kolektívna emocionálna nákaza, ľudia podliehajú kolektívnemu prežívaniu emócií. Spúšťa sa akési primitívnejšie správanie, ľudia strácajú svoje rácio,“ hovorí.

V kolektíve totiž človek znovunachádza pocit istoty, ktorú ako indivíduum stratil, keď sa ocitol v neobvyklej situácii. „Na ľudí doľahne silná, niekedy prehnaná emócia, ktorá ich samých zaskočí. Potrebujú si ju nejako zdôvodniť, ospravedlniť, a preto hovoria: Bol to taký úžasný človek, taký blízky,“ vysvetľuje psychologička.

Na spustenie reťazovej citovej reakcie v spoločnosti často vplýva aj ekonomická situácia. „Možno sa nám na prvý pohľad zdá, že v západnej kultúre sú ľudia racionálnejší, že by silnej kolektívnej emócii nepodľahli. Ale ich drží aj vedomie ekonomickej istoty,“ dodáva Milica Schraggeová. (zo)