Už dvanásť rokov vedie pobočku Nadácie otvorenej spoločnosti v Belehrade. Hlasom zastretým kilogramami tabaku, ktoré za ten čas vyfajčila, tvrdošijne opakuje, že Srbsko má nádej, že krajina sa vyvíja, že existujú pozitíva. Spomedzi viet plných slov o demokracii, typických pre pracovníkov neziskových organizácií, občas preblesne tón bojovníčky na výprave proti rezignácii na balkánsky osud. Staviteľka novej srbskej spoločnosti SONJA LICHTOVÁ.
Aký psychologický efekt bude mať atentát na Zorana Djindjiča na obyvateľov Srbska?
„Je to príliš čerstvé. No to, čo sme tu za posledné dni videli, nás všetkých prekvapilo. Predovšetkým, ľudia prejavili oveľa viac súcitu s premiérom než hocikto, dokonca i vláda, očakával. Založili kondolenčnú knihu a nechali ju verejnosti na šesť-sedem hodín. Namiesto šiestich hodín však ľudia prichádzali celý deň aj noc. Vytvárali sa rady. To isté sa deje po celom Srbsku. Tragédia prináša reakciu, ktorá nahráva súčasnej vláde, aj politike pána Djindjiča. A tá môže priniesť mohutnú zmenu podobnú tej, ktorú sme videli v októbri 2000. Ten obrovský pohreb bol demonštráciou vôle zbaviť sa organizovaného zločinu a všetkých štruktúr spoločnosti, ktoré nás postrkujú nazad namiesto dopredu.“
Existuje tu protirečenie: orgány štátnej exekutívy, ktoré majú chytiť Djindjičových vrahov, sú, tak ako bol aj on sám, podozrivé z prepojení s mafiou.
„Nie je to celkom tak. Samozrejme, stále existujú spojenia polície s podsvetím. Rada by som vás však upozornila, že sa vytvorili aj nové štruktúry v polícii, takzvaní žandári, ako aj v spravodajskej službe. Mnoho ľudí bolo prepustených. Samozrejme, nemôžeme vidieť dovnútra, ako hlboko sa kriminálne skupiny infiltrovali do štátneho systému. To, že len za dva dni dokázali zadržať vyše 50 ľudí, mi však dodáva nádej.“
Čo Srbsko čaká?
„Vražda premiéra môže ľahko spustiť katarziu v spoločnosti, ktorá veľmi potrebuje medzinárodnú podporu - znie to hrozne, ale možno prinesie pozitíva. Neupadám do pesimizmu. Viem, že ľudia na uliciach sú frustrovaní, ale tí istí frustrovaní, smutní, vystrašení ľudia prichádzajú v tisícoch vyjadriť svoju sústrasť so smrťou premiéra - a samozrejme, neprichádzajú len kvôli premiérovi samotnému - akoby potrebovali sami sebe dokázať, že v občanoch Srbska stále ostala vôľa bojovať proti zlám týchto čias. Naštartovanie procesu integrácie, spolu s členstvom v Rade Európy, dodá prodemokratickým silám v tejto krajine odvahu. Máme za sebou obdobie obmedzení, úderov a hrozieb - a to spôsobilo viac paniky ako čohokoľvek iného. Ľudia už vedia, že buď sa stanú súčasťou Európy, alebo upadnú do totálneho zabudnutia a naša krajina sa stane čiernou dierou. A to je veľmi nebezpečné pre celý región, ktorý je už i tak dosť zraniteľný.“
Nejde len o typickú hysterickú reakciu spojenú s násilnou udalosťou?
„Ja som nevidela jedinú panickú reakciu. Ako iste viete, ľudia zo Srbska majú s hraničnými situáciami mnoho skúseností. Nevidela som však návaly v obchodoch, ľudia nekupujú potraviny do zásoby, nemenia svoje úspory za valuty. Samu ma to prekvapilo. Sú to veľmi, veľmi dobré znaky.“
Ako hodnotíte fakt, že pán Djindjič často presadzoval svoje reformy bez ohľadu na platné zákony?
„Niektorí ho kritizovali, niektorí chválili a iní tvrdili, že reformy nie sú dosť rýchle. Problém bol v inom: vláde často chýbal dlhodobý plán. Premiér na to zvykol odpovedať, že na dlhodobú stratégiu niet času. A to bola chyba.“
