Markku Peltola ako Muž bez minulosti. FOTO - SONY

Vo filmoch fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho vystupujú ľudia, ktorí v mainstreamovom kine väčšinou nemajú čo robiť, samé príbehy nie zvlášť pekných, a spravidla ani nie mladých postáv, podvedených životom. Motívy, považované za „jed na publikum“. Lenže tento jed sa u neho nakoniec, naopak, osvedčí ako balzam. Látka ťaživá ako olovo nadobudne s láskavým pohľadom neobyčajnú ľahkosť. To je prípad jeho filmu Muž bez minulosti, ktorý triumfoval v Cannes a ktorý sa dnes začína premietať na Slovensku v rámci Projektu 100.

Muž leží v bezvedomí po tom, čo ho v parku prepadli mladiství skíni. Lekári ho vyhlásia za mŕtveho. On však vstane, strhá zo seba obväzy ako múmia v hororových filmoch a ujde. Príbeh sa otvára nevysvetleným zázrakom. Muž nemá doklady a nič si nepamätá. Putuje prázdnymi Helsinkami ako Odysseus - bezdomovec. Nakoniec si nájde skromné obydlie v prázdnom smetnom kontajneri na brehu mora. Spoločnosť mu tu robí fenka, ktorá má pomáhať strážnikovi šrotoviska. Od Armády spásy dostane slušivé šaty a s vytrvalou úpornosťou sa vracia do života. Len nevie, odkiaľ prišiel a kto vlastne je. Začne romancu s plachou Irmou z Armády spásy.

Začiatkom roku 1994 mala skupina školákov v denníka Helsingin Sanomat zostaviť vybraným osobnostiam dotazník. Väčšina prominentov sa snažila blysnúť vtipnými odpoveďami. Režisér Aki Kaurismäki vzal detskú výzvu úplne vážne a v jednom zo zriedkavých záchvatov veľavravnosti odpovedal na otázku, čo je zmysel života: „Spočíva v tom, aby si človek vytvoril vlastný morálny kódex, dodržiaval ho, a napokon - ho žil.“

Ten cieľ presvitá už dvadsať rokov jeho filmami ako červená niť. Jeho nový film vznikol po štvorročnej pauze - Aki Kaurismäki v ňom predviedol všetko, čo vie: situačnú komiku, básnickú imagináciu, hudbu, ktorá stelesňuje jeho atmosféru, láskavú, ale mimo sentimentality. K tomu tentoraz pribudli sýte technicolorové obrazy a plno civilných dialógov.

Aki Kaurismäki zinscenoval ten príbeh ako modernú sociálnu rozprávku. Jasne v nej drží palce vysmievaným a vytlačeným na okraj. Po brutálnom začiatku sa rozbieha najskôr pomaličky, až rozprávanie začne naberať na tempe a príde so zázračnými momentmi, napríklad, keď strnulá kapela Armády spásy sa odrazu odviaže a spustí divoký rock. Aki Kaurismäki je popri Pedrovi Almodóvarovi tým, kto dnes rozvíja žáner melodrámy. No na rozdiel od Španiela on ho stavia na hlavu: je to melodráma s happy endom. Síce melancholickým, ale predsa len happy endom - zistí, že či už bol predtým čímkoľvek, jeho skutočná identita je tá, ktorú vzkriesila náhoda. Ozve sa jeho manželka, nájde sa jeho predchádzajúci život. On sa však vráti k plachej sociálnej pracovníčke. Napokon, aj tak si nič nepamätá. Môže existovať melancholický happy end? Možno áno, ale potom je to melancholický zázrak.