Karol Čálik a Ivan Šándor. FOTO - ČTK
2003
„Keď som písal komédiu Hände hoch! alebo Bude, ako nebolo, mal som zvláštny pocit, že to všetko, čo som si vymyslel, sa naozaj stalo,“ napísal o svojej hre Rasťo Piško - debutujúci tentoraz ako autor celovečernej hry. Má pravdu, niečo podobné sa skutočne stáva pomerne často na našich javiskách či televíznych obrazovkách. Slovenskými cestami hľadania, rajmi alebo čierňavami, ktoré sa cyklicky zbierajú okolo Tatier, sa zaoberá nejedna komédia, o humoristických výstupoch ani nehovoriac.
Bude, ako nebolo nie je radikálnou interpretáciou našich dejín, autorovi sa nechcelo naštudovať si ani lepšie reálie a historické termíny, čo by mohlo dodať príbehu viac ľudskosti. Ide skôr o pohrávanie sa s divácky najbezpečnejším postojom „bude, ako vždy bolo“. Najradšej sa predsa utvrdzujeme v trefnom, ale už pomerne vyvetranom konštatovaní, že my Slováci sme jedna rodina, gardisti i komunisti v pevnom zväzku, že celé Slovensko je jedno trochu väčšie záhumnie, že Jánošíka neobesili za to, že zbíjal, ale za to, že rozdával, pretože zbíjame vlastne všetci. Piško nám tiež názorne ukázal, že dejiny robia muži - jediná v hre spomínaná Anička sa na nich podieľala len tým najelementárnejším spôsobom - a že sa robia v krčme. Sú o tom desiatky hier. Ale keď už sme v tej našej Jednote, tak si tam poseďme. Štamgasti sú síce viac-menej lenivci a udavači, ale prišelci sú ešte horší, takže čo sme si, to sme si, vypime si.
Zvolené medzníky slovenských dejín vieme vopred odčítať z tabuliek, ktorými je ozdobená scéna, môžeme si ich priebežne odškrtávať. K nijakému prekvapeniu či časovému skratu nedôjde. Medzi výrazné historické počiny bolo, samozrejme, zaradené aj naše slávne víťazstvo v hokeji nad ZSSR. Aby nás to nepoplietlo, televízor bol postavený v pravom rohu scény, celkom tak ako pri podobnej, len o trochu vtipnejšej scéne v rámci Tančiarne.
Množstvo bonmotov automaticky vzbudzuje účasť divákov. Kto by už vďačne neprijal konštatovanie, že z normálneho platu by fiškáli nevyžili alebo že dnes je najväčším kšeftom demokracia.
Inscenácia Karola Spišáka je navyše akosi čistučká, bez akejkoľvek patiny celkom ako scéna Štefana Hudáka či kostýmy Miloša Pietora. Herci hrajú, ako sa dá, v rámci úzko vymedzeného žánru a charakterového priestoru.
Keby sme mali dlhšie dejiny a viac osobností, možno by autori komédií neprepadávali tak často pokusom prezentovať všetko a všetkých od počiatku až naveky, pardon, s výnimkou citlivých tém ako židovská otázka, ktorým sa radšej oblúkom vyhneme. K poznaniu minulosti a k vytváraniu kultúrnej pamäti národa tým totiž neprispievame. Pretože v tme sú všetky kravy čierne a v kabarete zas všetci Slováci rovnakí tupci.
