František Lipták vo svojom bratislavskom ateliéri. Jeho čarovná atmosféra je prítomná aj vo viacerých cukrárňach a čajovniach na Slovensku. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Od roku 1990 sa venuje filmu. Spolupracoval na všetkých filmoch Martina Šulíka a za výtvarné riešenie k filmu Záhrada získal Českého leva. Koncom marca bude mať na Slovensku premiéru filmová rozprávka Čert vie prečo, kde robil výtvarného supervízora a stále je ponorený do nakrúcania Jánošíka režisérok Agnieszky Hollandovej a Kasi Adamikovej.
Jeho maliarske práce boli vystavené na niekoľkých samostatných expozíciách. Hravosť, energia, farebnosť, fantázia - to je len niekoľko prívlastkov, ktoré diváci prisudzujú tvorbe FRANTIŠKA LIPTÁKA (1962). On sám hovorí, že je len alchymistom, ktorý sa vo svojom laboratóriu hrá s vlastnými vecami.
Ako to všetko stíhate?
„Ani neviem. Ale je to snáď v norme, ešte stále som v zrkadle nepostrehol, žeby mi šklbalo kútikom úst. Do projektu Agnieszky Holland a jej dcéry som však mohol ísť len preto, že sa posunuli termíny pri filme Olega Harenčára Pokrvné vzťahy.“
Slovo pauza u vás neexistuje?
„Mňa nabíja samotná robota a ľudia, s ktorými pri nej prichádzam do styku. Veľa cestujem, nasávam nové prostredia, a to ma udržuje v kondícii.“
Film Čert vie prečo mal už premiéru v Čechách a recenzie vyzdvihli práve výtvarné riešenie. Mali ste pri režisérovi Romanovi Vávrovi voľnú ruku?
„Začal som s veľkorysejšími návrhmi, no pomaly sa to zužovalo, ale aj tak si myslím, že sa nám podarilo obliecť peklo tak, ako som si to predstavoval a ako som to navrhol.“
Kde ste našli peklo?
„Je to bývalá fabrika v Kladne.“
Bola v pekle fabriky aj príchuť slávneho Hieronyma Boscha?
„Áno, vytvorili sme akéhosi industriálneho Boscha. Snažil som sa, aby priestor bol pravdivý, a nebola to len výtvarná konštrukcia. Deti by mali uveriť, že takí čerti naozaj existujú.“
Ste tvrdá palica? Strážite si svoju predstavu?
„Práveže nie. Som príliš mäkký a veľakrát mi to aj vyčítajú. Keď však spolupracujete s mnohými ľuďmi, rozhovor nie je o hádke, ale o počúvaní druhých ľudí, ktorí môžu prísť s podnetnými nápadmi. Pri Čert vie prečo sa mi dobre spolupracovalo s kameramanom Ramunasom Greičiusom. Je citlivý na podnety, ktoré mu ponúkajú ľudia okolo.“
Prijímate teda aj zásahy do vlastnej práce?
„Určite, pretože je to robota, o ktorej sa treba rozprávať. Moja práca nie je o maľovaní si v pohode vlastného ateliéru. Film a divadlo sú médiá, v ktorých dôležitú úlohu zohrávajú viacerí ľudia.“
O Agnieszke Hollandovej sa traduje, že presne vie, čo chce od spolupracovníkov. Vyhovuje vám to?
„Agnieszka je veľmi racionálny človek, presne artikuluje svoje predstavy. Čo je pre mňa zaujímavé, vie sa inšpirovať daným priestorom, a tak využíva aj moju prácu. Na svoj štáb má veľké nároky - netápe a neimprovizuje.“
Raz ste však povedali, že vaša tvorba je značne založená na improvizácii. Ide to dokopy?
„Povedľa maľby sa to týkalo najmä divadla Teatro Tatro. To je pre mňa laboratórium, kde sa ako alchymista hrám so svojimi vecami. Pri filme sa tiež hrám, ale miera improvizácie je potlačená množstvom spolupracovníkov, ktorých rešpektujem.“
Pracovali ste na všetkých filmoch Martina Šulíka. Rozumiete si?
„Veľmi. Lebo istota je príjemná vec, ale niekedy mám pocit, že ma privádza do kruhu, z ktorého sa nedá dostať von. Preto obľubujem, keď do diskusie niekto skočí, aby ma nalomil a otvoril moju citlivosť na nové vnemy. Každý nový podnet je pre mňa zaujímavý, a preto rád striedam spolupracovníkov a umelecké médiá.“
Očakávate zdravú provokáciu?
„Rád ju prijmem, lebo nerád by som bol zatriedený ako Šulíkov architekt, ktorý ukladá kompóty do špajzy. Páčia sa mi filmy typu Amores Perros, Mexická jazda, či Muž bez minulosti, ktoré nie sú prešpikované šialenou technikou, ale sú o príbehu a zároveň sú výtvarne veľmi silné. Ich režiséri by ma mohli dokopať k niečomu novému.“
