, povedala mi raz. ,,Zažila a prežila si haváriu, keď ste sa trikrát prevrátili?“, spýtal som sa ja. ,,Nie, zažila som tri havárie a vždy sme sa prevrátili“, ona na to. Nuž nečudujem sa viac, že má strach, hoci vtedy nešoférovala ona. Situácia v zamestnaní ju však k tomu nedávno prinútila. Po dvadsiatich rokoch a asi pätnástich hodinách rekondičných jázd v autoškole sadla za volant nášho auta. ,,Keby som si pred tým mohla aspoň vypiť, určite by mi to išlo lepšie“, mrmlala si pod nos. Šoféruje celým telom, nedokáže sa uvoľniť. Pilot Formuly 1 má v kokpite určite oveľa viac miesta, oproti tomu, aké si vytvorila posunutím sedadla dopredu ona. Odmieta zmenu a pri jazde sa tvári ako na nebezpečnej horskej dráhe. Chce to čas. Minimálne kým od letného slnka nevybledne ,,zetko“ na zadnom skle.
Ja som sa bál Bratislavy, aj keď som už mal niečo najazdené. Pred jedenástimi rokmi som od známeho chcel, aby ma pri mojej prvej ceste z Partizánskeho čakal na konci diaľnice. Myslel si, že žartujem, ale ja som to myslel polovážne. Sestra môjho kamaráta, vydatá v Rakúsku, sa učila jazdiť v noci. Potom suverénne povedala novému zamestnávateľovi ,,Áno, Viedeň už poznám veľmi dobre“. Ak si myslíte, že vytlčené cesty sú len naša špecialita, mýlite sa. Diery som videl aj v New Yorku, keď som chodil po Broodway sem a tam. V Mexiku platí pravidlo, že väčšie vozidlo má prednosť automaticky. Vztýčený prostredník sa potom ukazuje oboma rukami. O Poliakoch som získal dojem, že cesty stavať nevedia. Pravidelné tudu-tudu, tudu-tudu (ako vo vlaku) sme počuli celou trasou zo severu na juh tejto krajiny. Krížom cez Švédsko sme nestretali žiadne autá. Videli sme iba les a zopár golfových ihrísk. Šofér autobusu celý čas pozeral video a nejaký čas hral s partiou vpredu aj poker. Karty mal položené na skrinke po svojej pravej ruke. Najväčší dojem na mňa urobili Turci. Totálny chaos, ale ani náznak nejakej kolízie. Bol som svedkom ako šofér väčšej dodávky, ktorá sa v Marmarise používa v rámci ,,MHD“, komunikoval s centrálou, robil si poriadok v peňaženke, zároveň staršej holandskej turistke vysvetľoval, kde má vystúpiť, ako následne ísť ďalej, urobil jej miniprednášku o tureckých bankovkách, neustále trúbil a plynulo šoféroval oboma predlaktiami. Veľký zážitok som mal aj z prvej jazdy, ktorú som absolvoval na chorvátskom ostrove Hvar s mojím kamarátom Brankom. Ľavú ruku mal v zápästí odseknutú lodnou vrtuľou, mohol s ňou iba pridržiavať volant, keď prehadzoval rýchlosti. Kto pozná serpentíny na tomto ostrove, vie sa vžiť do mojej kože. Vrcholne sa však Branko uviedol hneď na začiatku. Z vedľajšej cesty vybehol na hlavnú bez toho, aby sa pozrel, či niečo nejde. ,,Čo si blázon?“, zrúkol som na neho. ,,Nema problema“, znela odpoveď. Na hlavnej ceste potom pribrzďoval pred každou križovatkou. Čo keď bude z vedľajšej komunikácie vychádzať niekto miestny.
Späť domov. Bratislavčania prestávajú používať smerovky. Nielen hrubokrkí na veľkých autách. Všetci. Ja, debil, občas tiež. Pracujem tu už desiaty rok. Milí Partizánčania, rodní Kuraľančania a ostatní mimobratislavskí spoluobčania, dávajte si v hlavnom meste pozor na semafory. Oranžová sa jazdí naplno. Keď naskočí červená, a vy ste vpredu, neznamená to, že ten za vami nechce ešte prejsť. A vy, milí Bratislavčania (a ostatní spoluobčania), dávajte pozor v Partizánskom. Ešte z čias, keď fabrika vychŕlila do mesta naraz niekoľko tisíc ľudí, panuje tu obrovský kult chodca. Prechody? Nespoliehajte sa. Prechod je všade a chodec tu má aj všade prednosť.
OLIVER LIPPO
