Uchvacujúcu scenériu novozélandských pláží preslávil už film Piano. Teraz je tu Christine Jeffsová s dielkom Dážď, ktorá si vyslovene obrazovo vychutnala v tomto fotogenickom prostredí udalosti rovnomenného románu Kirsty Gunnovej. Drobný, ale vážny príbeh, zachytený očami dozrievajúcej Janey, hovorí o rozpade jej rodiny počas letných prázdnin. Trávia ich v bungalove na pláži, ktorý mal byť ich „rajoviskom“. Napriek krásnej prírode, pokojným dňom a odviazaným večierkom to vyzerá, že táto rodinka, keď už si nevedela priniesť šťastie so sebou, si ho sotva nájde na dovolenke.

Rodinná dráma je rozohraná v obrazoch, ktoré pripomínajú propagačné zábery mobilných operátorov. Christine Jeffsová má za sebou úspešnú prácu v reklame, a jej špecifickú estetiku dokázala originálne otočiť a využiť. Umocnila ňou napätie číhajúce za žiarivou „plagátovitosťou“.

Otupný stereotyp letných dní naruší príchod jachtového vlka, samotárskeho fotografa Cadyho. Než sa objavil, otec rodiny sa venoval strihaniu trávnika, matka hrkotala kockami ľadu v drinku a Janey učila svojho malého bračeka plávať. Prišelec Cady svojím mlčanlivým šarmom na spôsob Gladiátora Russella Crowa zdvihne matku z ležadla, donúti otca prehovoriť a v Janey prebudí márnivosť a túžbu. Na okraji záujmu zostane maličký Jim.

Takýto náčrt možno pripomenie Americkú krásu. Aj tu ide o akési rodinné precitnutie, ale po novozélandsky. Rodinu zastihne dusná atmosféra pred dažďom. Jeffsová označuje svoj debut za emocionálne provokatívny. Román rozpráva dej v retrospektíve, ale režisérka dala prednosť jednoduchej línii. Snažila sa čo najviac obrazom pretlmočiť atmosféru vzácnych momentov, aké sa neskôr zvyknú vynárať v pamäti. Spomaľovanie pohybu v niektorých záberoch vyvoláva dojem práve oživenej spomienky (okrem scény bežiacej Janey, ktorá bohužiaľ sprofanovanému televíznemu divákovi nechá myseľ odletieť k spomienke na Baywatch).

Hoci téma je vážna, oko pozorovateľky a komentátorky Janey prísne, obrazy spolu s hudbou, ktorá ich sprevádza, patetické, nie je celkom namieste zaradiť tento film medzi rodinné drámy. Je to skôr filmová balada - smutná báseň, ale páčivá. Inde sa tak ľahko nedozviete, ako sa robí domáca citrónová zmrzlina. Alebo, ako Novozélanďania žúrujú.