Daniel Hevier. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Hevi, Bratislava 2003).
Tieto dva citáty, ktoré delí od seba takmer dvadsať rokov, sa mi vidia príznačné pre dnešnú básnikovu situáciu; to umieranie netreba brať, chvalabohu, doslovne, no predsa len naznačuje posun v myšlienkovom i predstavovom svete básnika, do ktorého diela sa dostáva ďalšia, tá bolestivejšia a zároveň najistejšia súčasť ľudskej existencie.
V novej Hevierovej zbierke sa dosť často vracajú motívy známe už z jeho predchádzajúcej tvorby; sentencie, epigramatické postrehy na okraj bežného života, vtipné glosy. Zachoval si hravosť i civilnosť, no o čo viac ubudlo istôt, o to viac pribudlo skepticizmu i kriticizmu nielen k vonkajšej realite, ale aj k básnickému subjektu a hodnotám, ktoré vytvoril a vytvára. Jeho poetika nestavia na nejakej veľkoobraznosti a širokých ideových koncepciách a jej formálne ustrojenie tomu zodpovedá: nemetaforická prostota, blížiaca sa neraz k prozaickým konštatovaniam, korunovaným pointami. On však obdivuhodne ovláda umenie povedať čo najviac čo najmenším počtom slov, takže jeho báseň sa zavše skladá iba z niekoľkých veršov.
Ak som na začiatku spomenul posun, v zbierke Biele horí najdlhšie ho badať všade: hoci ani predtým nebol Daniel Hevier idylikom, táto zbierka ho ukazuje ako buriča či aspoň nespokojenca so všetkým, na čo sa pozrie. Počnúc televíznymi rosničkami („nalíčené rituľky/ s nalíčeným nadšením/ a posvätnou naivitou“) cez dnešnú mániu publicity (ešte aj „bankový lupič sa usmieva, keď vchádza dnu“, lebo „vie, že ho filmujú“), pestrú penu dní, za ktorou je morálne, estetické, etické prázdno, až po otázky o zmysle básnickej tvorby a nakoniec o zmysle bytia, dotýkajúce sa aj možnosti existencie iného tvorstva („a ako viete/ že nás Boh už stvoril?// čo ak sme len pohodený náčrt/ konspekt/ karikatúra troma ťahmi…“
Hevierov „výbeh“ do kozmu uzatvára veľký oblúk, ktorý sa klenie nad touto básnickou zbierkou, kde autor predkladá akúsi predčasnú bilanciu, či podľa neho balanciu svojho života. Hovorím úmyselne predčasnú, lebo Daniel Hevier je básnik nekonečných možností napriek tomu, či práve preto, že „už nikto nepíše básne/ už to robia/ iba tí ktorí musia// a tí ktorí nemusia.“ Patrí medzi tých, čo musia.
Daniel Hevier odkrýva aj svoju najvnútornejšiu tvár. Nikdy nebol introvert, ale tu zostupuje neraz sám do seba, nie bez nostalgie, ľútosti a bolesti, no tú maskuje zdanlivým cynizmom, ako napríklad v básni o rannom zobúdzaní: úsvit v nej „má špinavé žlté zuby“, spáč nemá hlavu, iba lebku, priznáva sa, že sa nemôže zbaviť „toho hlúpeho zlozvyku/ každé ráno sa prebudiť/ a pokračovať žiť“. Opačným pólom tohto citu je básnikovo živé vnímanie farieb, pohybov a zvukov. Zbierka sa svojou naliehavosťou vymyká z písačiek, ktoré sa tvária ako poézia, autori ich nazývajú textami, no v skutočnosti ide len o chrlenie slov a viet.
