„Zlož ho!“ zareval tréner. A Heiko, „verná duša“, svojho chlapíka zložil. Na ihrisku za to dostal červenú kartu. Potom Heika povolali tesne pred pádom múra do pohraničných jednotiek NDR a aj tam niekoho na rozkaz zložil. Po osemdesiatom deviatom za to mal „proces so strelcami z múra“. A tréner teraz stojí v knihe Thomasa Brussiga na trávniku ako na pódiu a uvažuje. Prirodzene, sú to tirády nepriznanej spoluviny. Žalostí nad sociálnymi a súkromnými pohromami života po zmene režimu. Jeho chránenec sa medzitým vracia z pojednávania a skúša si oneskorenú vzburu proti trénerovi. Heiko už tak chytro nikoho nezloží.
Thomas Brussig tu robí to, čo tak dobre vie: drví mýty východného Nemecka. Tentoraz sú na rade podnikové športové kluby a východemecké futbalové trápenie po páde múru. Kategorizáciu osíkov rozširuje o ďalšiu drobnú štúdiu národných pováh. Baroková topografia tu čerpá z analýzy pohybu lopty. „Škót“ hrá vo svojom zápale krátke tesné pasy, zato „Angličan“ dáva dlhé lopty, a potom sa zdiaľky prizerá – jednoducho, „koloniálny štýl futbalu“.
Spojiť NDR s futbalom je rozhodne šikovný ťah na šachovnici. Ale Thomas Brussig má ešte čosi viac než literárny nápad: jeho futbalový učiteľ má od začiatku viesť opitý monológ. Je to priestor, z ktorého môže zaznieť celá jeho hlboká nevraživosť voči ženám, cudzincom aj právnemu štátu. Tá postava však tak očividne nie je v práve, že si položíte otázku, čo Brussig týmto svojím odhalením voxu populi získal. Víťazstvo nad otrockou mentalitou DDR? Tomu sa hovorí filozofovať s kyjakom.
