Tae-Jin Kim. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
át. V Severnej Kórei to nie je výnimočný príbeh. V bratislavskej kaviarni ho rozprával pokojne. „Viem, že aj Slovensko malo skúsenosť s komunizmom,“ povie na úvod. Do väzenia šiel v čase, keď sa socialistický blok v Európe začal rúcať. Severná Kórea vtedy odtiaľ stiahla svojich študentov a diplomatov, aby si ich preverila. Mnohí z nich skončili vo väzení. „Dostal som sa do tábora s nimi, nebol tam na kórejské pomery až taký tvrdý režim. Mal som šťastie.“
Väzni jedia len to, čo si vypestujú. „Za veľa to nestálo - kukurica a polievka, v ktorej bola kapusta, tráva či listy zo stromov - tráva ale bola niekedy otrávená. Denná dávka potravy je 200 gramov. Na podvýživu trpeli všetci, udržať v sebe potravu bol veľký problém. Mäso a olej sme nikdy nevideli,“ hovorí Tae-Jin Kim.
Tábory sú rozdelené do blokov. Politickí väzni žijú v barakoch osobitne. Rodinní príslušníci, ktorí ich musia do táborov nasledovať, sú v iných blokoch. Do väzenia sa ľudia dostávajú za úplné banality - stačí, že vynechajú pri rozhovore o vodcovi Kim Čong-ilovi oslovenie najdrahší.
Areál je prísne strážený. Okrem dozorcov tam funguje aj funkcia „kápov“ vyberaných spomedzi väzňov. Títo môžu udeľovať tresty.
„Najhorší je začiatok. Nedajú vám jesť. Aj hlad je mučenie. Ak sa niekto pokúsil niečo si zobrať pri zbere paradajok na poli, dostal strašnú bitku. Dozorcovia dokopali aj malé deti.“
Mučenie prichádza hneď po zadržaní. Vypočúvania sprevádzali veľmi drsné podmienky. „Museli sme sa vyzliecť a zostať v treskúcej zime vonku. Nedostávali sme jedlo. Mlátili nás po prstoch a rukách s kovovými tyčami. Priviazali k mrežiam na osem hodín. Zakázali vylučovať a používať toaletu. Nútili ľudí sedieť dlhé hodiny v jednej polohe.“
„Jeden z mojich spoluväzňov z cely si musel amputovať sám nohu, pretože mu v decembrovom mraze odmrzla. Ďalší, mal prezývku Žaba, už utrpenie nevydržal a spáchal samovraždu. Rozbil si hlavu o múr.“ To sú najdesivejšie spomienky.
Návrat bol ťažký. Rodina s politickým väzňom nechcela žiť. Žena sa s ním rozviedla a nechcela s ním hovoriť. Nedostal zamestnanie, musel robiť v podniku, kde boli zamestnaní len kriminálnici. Preto sa v roku 1997 rozhodol opäť ujsť do Číny . „Ťažšie je rozhodnúť sa, že chcete ujsť, než prejsť cez hranicu. Ak vás chytia, čaká vás väzenie. Ale prechod do Číny cez rieku ťažký nie je.“
V Číne pracoval aj v továrni Siemensu. Po štyroch rokoch sa mu podarilo dostať do Južnej Kórey. Ako, nemôže prezradiť. „Je už len niekoľko ciest, o ktorých Severokórejčania nevedia.“
Dnes študuje teológiu. „Mám slobodnú možnosť voľby a to je pre mňa najdôležitejšie. Koncentračné tábory sú úplne izolované od Severnej Kórey. Smrť je v týchto hrozných podmienkach normálna. Ľudia by sa o tom mali dozvedieť.“ (mch)
