Severnej Kórei aj tento rok hrozí hladomor. Zábery týchto detí v škôlke sú z roku 1997. FOTO TASR/EPA
Juhokórejský politológ MAN HO HEO očakáva, že tento rok bude pre Kórejský polostrov a Severnú Kóreu kritický. V Bratislave včera na pozvanie organizácie Človek v ohrození hovoril spoločne s kolegami z juhokórejskej humanitárnej organizácie Občianska aliancia za ľudské práva v Severnej Kórei. Sústredili sa na zlú humanitárnu situáciu v krajine, porušovanie ľudských práv a koncentračné tábory pre politických väzňov.
Severná Kórea je veľmi izolovaná krajina. Ako sa dostávate k informáciám?
„Najužitočnejšie sú stretnutia s utečencami zo Severnej Kórey a vysokopostavenými juhokórejskými úradníkmi.“
Režim v Severnej Kórei je veľmi krutý a nedá sa porovnať s tým, čo zažili krajiny bývalého socialistického bloku. Prečo je to tak?
„Predovšetkým preto, že systém v tejto krajine je úplne neefektívny. Po všetkých stránkach - ekonomickej, sociálnej, politickej. Ak by nerobili represálie a na ľudí netlačili, tak by s nimi nikto nespolupracoval. Tvrdá kontrola nad všetkým je potrebná, aby chránila systém.“
Ako vlastne vznikli koncentračné tábory v KĽDR?
„Od roku 1970 sa vtedajší neobmedzený vodca Kim Ir-sen zaujímal, ako odovzdá moc svojmu synovi Kim Čong-ilovi. Proti tomu sa zdvihol v mocenských kruhoch odpor. Týchto ľudí musel eliminovať - a tak vznikli tábory pre politických väzňov. Vznikli predovšetkým pre týchto ľudí. Potom, ako sa koncom osemdesiatych rokov zrútil komunizmus vo východeurópskych krajinách, musel Kim Ir-sen a potom jeho syn Kim Čong-il v represiách pritvrdiť, aby udržali situáciu pod kontrolou.“
V Severnej Kórei sa neobjavujú ani náznaky odporu proti diktatúre Kim Čong-ila. Prečo?
„Nie je to tak, že by nebol žiaden odpor. Za posledných päťdesiat rokov sa objavilo v KĽDR mnoho konšpiračných pokusov o zvrhnutie Kim Ir-sena.“
Ale to bol boj o moc medzi komunistickými funkcionármi, nie?
„Každých desať rokov sa zorganizovalo významnejšie sprisahanie. Posledný pokus o prevrat bol v roku 1991. Vtedy popravili 41 dôstojníkov - mnohých na úrovni generálov. Takéto snahy o zmenu sa v budúcnosti nedajú vylúčiť.“
To je mocenský boj. Ale ako je to s obyčajnými Kórejčanmi?
„Odpor medzi bežnými ľuďmi nebadať. Dôvodov je na to viac. U vás aj v ďalších krajinách, ktoré zakúsili moc komunistov, existovala už pred ich nástupom aspoň akási skúsenosť s demokraciou či občianskou spoločnosťou. Kórejská spoločnosť takúto skúsenosť nemá. Keď sa k moci dostali komunisti, nebola už šanca, aby sa nejaký odpor proti tomuto režimu zorganizoval. Odpor v spoločnosti samozrejme existuje, ale v takejto štátom dirigovanej spoločnosti sa jednoducho ľudia nedokážu prejaviť.“
V Európe sa veľa popísalo o „slnečnej politike“, ktorú presadzoval už bývalý prezident Kim Te-džung. Išlo o koncept zmierenia a porozumenia medzi Južnou a Severnou Kóreou. KĽDR je ale v posledných mesiacoch stále agresívnejšia. Bol to teda správny prístup?
„Ja tento prístup podporujem. Je to angažovaná politika. Južná Kórea sa až do roku 1970 snažila izolovať svojho severného suseda. Nepokúšali sa vplývať na Pchjongjang tak, aby zmenil domácu a zahraničnú politiku. Až potom sa nálada začala meniť a rozhodli sa, že politika, keď so susedom komunikujeme, je efektívnejšia. Môžeme ovplyvňovať ich ideológiu, rozhodnutia. Na to, aby mohlo raz prísť k spojeniu rozdeleného polostrova, je potrebné, aby spoločnosť v oboch štátoch prijala inštitucionálny pluralizmus. Treba, samozrejme, brať do úvahy aj to, že v čase, keď sa stretne delegácia na vysokej úrovni, zároveň Severná Kórea poslala na naše územie ozbrojené komando.“
To je problém.
„Áno. Ale ak chce juhokórejská strana dostať na druhú stranu hranice zmenu, musí pokračovať v dialógu a sociálnej i ekonomickej pomoci.“
Posledné mesiace na Kórejskom polostrove sú veľmi nervózne. Aký odhadujete vývoj?
„Myslím, že tento rok bude kritický pre kórejské vzťahy. Južná Kórea nemá dostatok schopností, aby bola vojenskou protiváhou svojmu severnému susedovi a potrebuje spojencov - Spojené štáty, Japonsko, USA aj Európu. Kim Čong-il sa bude pokúšať používať súčasne rôznu taktiku na rôznych partnerov - napríklad aj priateľské gestá. Bude to striedať.“
A čo vývoj v nasledujúcich mesiacoch? Nehrozí vojna?
„Severokórejskí vodcovia sa rozhodujú racionálne. Ak sa pozrieme na deväťdesiate roky, keď prebiehali mierové rozhovory v Ženeve, ich zámerom bolo vystupňovať krízu. Vyvolávali napätie, aby mohli potom mať ešte vyššie požiadavky. Ich cieľom je v prvom rade udržanie režimu a druhá vec, ktorá ich zaujíma, je vyriešenie vážnej ekonomickej krízy. Aj preto napríklad obnovili diplomatické vzťahy so Spojenými štátmi a Japonskom a snažia sa dostať do svojej krajiny ekonomickú pomoc.“
Hrozí teda vojnový konflikt so Severnou Kóreou?
„Táto možnosť sa nedá vylúčiť. V tejto situácii nemôžme byť úplne optimistickí. Svet teraz nechce dodávkami a peniazmi zachraňovať severokórejský režim, takže jeho krízu musí zachraňovať Južná Kórea.“
Hovoríte vlastne, že si Juhokórejčania musia mier kupovať.
„Áno. Nie je to dobré riešenie, ale lepšie teraz neexistuje.
Ako ďaleko je podľa vás pád režimu v Severnej Kórei?
„Presne vám to nepoviem. Kim Čong-il si uvedomuje, že by preňho bolo nebezpečné otvoriť spoločnosť - preto stojí len o ekonomickú pomoc, bez ktorej sa už nezaobíde. Aj s takouto pomocou sa ale bude spoločnosť meniť, a tak jeho režim padne. Dávam mu najviac desať rokov.“
Ako by zmeny mohli prebiehať?
„Predpokladať sa dá viac scenárov vývoja. Môže sa stať aj to, že príde k výmene v severokórejskom vedení. Režim by nemusel padnúť, podobne ako sa to stalo v Číne. Dôležité však bude aj to, ako sa budú správať dôležité krajiny v tejto oblasti. Predovšetkým Čína, ktorá zostáva severokórejským spojencom a neželá si zmenu režimu v Severnej Kórei.“
