Tréner Vladimír Rusnák ešte na začiatku jesennej časti prvej ligy viedol futbalistov Ružomberka, ale potom sa z lavičky MŠK SCP po nezhodách vytratil. Zaujímalo nás, ako znáša niekoľkomesačnú nečinnosť. „Nuž, priznám sa, že počas mojej dvadsaťročnej kariéry som ešte takto dlho bez mužstva nebol. Nemám z toho vôbec radosť, cítim sa ako človek bez rúk,“ vyznal sa tréner, ktorý v tomto fachu začínal v roku 1983 ako asistent v Stropkove. Bývalý skvelý hráč vedel, že jeho život bude spätý s futbalom aj ďalej a v trénerstve videl svoju možnosť na realizáciu. „Je pravda, že som si teraz našiel čas na také veci, ktoré som predtým nestíhal, napríklad na záhradku a práce pri dome, venoval som sa viac rodinke, lenže po pár týždňoch som už bol nervózny. Niekedy nezaškodí zoskočiť z únavného kolotoča a odpočinúť si, ale už je to pridlho.“
Priamy kontakt s futbalom Rusnákovi chýba, o tom niet pochýb. Vynahradzuje si to aspoň tým, že chodí na zápasy rôznych súťaží, sleduje nielen hráčov, ale i kolegov. „Z tribúny som si zafixoval aj také skutočnosti, ktoré mi inokedy unikali. Stále sa učím, hoci aj takouto pasívnou formou.“
Pre trénerov sa naskytá možnosť uplatniť sa i v zahraničí, no Rusnák sebakriticky priznal, že mu v tom bráni jazykový hendikep. „Mal som ponuky, ale odolal som, nie je dobré robiť tak, že vám niekto musí tlmočiť. A v mojom veku už veľkú chuť na cudzie jazyky nemám. Verím, že obdobie čakania na nový angažmán nebude večné,“ vyjadril nádej Vladimír Rusnák. (zuk)
