To aspoň hovoria podnikatelia v prezidentskom špeciáli, ale pri dobýjaní kirgizských odbytísk nerastných surovín to nebudú mať ľahké.
„Ľudia Strednej Ázie nefungujú cez faxy a e-maily, pripisujú oveľa väčší význam osobným stretnutiam než my,“ hovorí slovenský diplomat v Moskve Karol Smetana.
Ak sa aj slovenskí obchodníci odvážia vyraziť do Kirgizska, nebudú prví. Už okolo roku 1920 prišli do Kirgizska desiatky Slovákov budovať Sovietsky zväz v rámci projektu Interhelpo. Medzi nimi bola aj rodina Alexandra Dubčeka. Jeho syn Pavol je preto členom Schusterovej delegácie. „Moja mama je z východného Slovenska. Lenin ju zavolal, tak išla,“ hovorí pani Chalúpková-Selezňevová, drobná starenka v červenej šatke a jemne predĺženými tmavými očami. Sedí s vnukom a susedmi v konferenčnej miestnosti hotela Istikkul a nadšene tlieska slovám slovenského prezidenta Schustera na stretnutí so zahraničnými Slovákmi z Kirgizska.
Dostanú počítače a štipendiá pre deti. Do diskusie sa však nezapájajú. Sedia celkom ticho a želajú si slovenské pasy. Pre nich je Slovensko krajinou blahobytu.
„Ďakujem za stretnutie, aj keď ste mlčali, lebo kto mlčí, ten svedčí,“ lúči sa prezident Schuster. Pred odchodom však ešte dodáva: „Pomôž si sám a pán Boh ti pomôže.“
Autor: ZUZANA OČENÁŠOVÁ, Biškek
