Michal (vľavo) a Pišta žijú už päť mesiacov pod betónovám nadjazdom
„Poďte sa kuknúť, nech sa páči ďalej,“ pozýva počerný štyridsiatnik a upokojuje rozzúreného vlčiaka. „Né, choďte preč a necvakajte tu, dajte pokoj, nič nepotrebujeme, všetko máme,“ hovorí, naopak, prešedivený, asi šesťdesiatročný chlapík. Nasledujúce trápne okamihy však vyrieši promptne: „Keby ste dali na cigarety, ale takto pre nič za nič…“ Do čiernej dlane klesne peniaz a všetkým je hneď veselo. Starší Pišta sa rýchlo vykutre spod periny a na čierne dámske silonky si naťahuje teplú ponožku. „Sakra, druhú som stratil,“ vraví a odniekiaľ vytiahne ďalšie dva páry. „Bundu mám zahraničnú, pozrite,“ dodáva a na otázku, kam sa zrazu tak rýchlo poberá, odpovedá, že predsa nakupovať, keď je za čo.
Robiť sa neoplatí
„Zima nám nie je, nie. To si rýchlo zvyknete. Minule mi fľaša s pivom zamrzla v noci pri hlave, ja som sa zobudil, reku, ako je to možné, keď je tak teplo,“ hovorí mladší Michal a sleduje teplomer na konári stromu, ktorý lemuje vchod do veľkoryso riešeného príbytku. Čierny začmudený priestor tvoria tri izby, predelené papundeklovými stenami. Bývajú v nich oni dvaja – Pišta a Michal. Žijú tu asi päť mesiacov, ale už tu dlho nepobudnú. Na jar dvíhajú kotvy a presunú sa niekam inam. Ulica je vraj veľká.
Michal je z Košíc, vyučil sa v Ostrave za baníka, ale už šestnásť rokov je v Bratislave. Býval v ubytovni a pracoval v súkromnej firme, ktorá sa pred piatimi rokmi presťahovala do Serede. Tak stratil prácu, bývanie aj rodinu, ktorú nedokázal uživiť.
„Ženu som mal sprostú, už vtedy som ju mal zabiť. Teraz je tiež na ulici,“ hovorí, keď si spomína na svoje tri deti. Dve sú v ústave, určené na adopciu, a o treťom, s inou ženou, nevie vôbec nič. Pracovať sa nechystá.
„Pred pár rokmi som to skúšal, ale to viete, keď človek nemá čistý register. A to by som musel zmeniť úplne všetko, kúpiť si oblečenie, starať sa viac o seba. Neoplatí sa mi to.“
Vždy sám so sebou
Michal nebol v meste už vyše dvoch rokov, vraj načo, so žiadnymi ľuďmi sa stretávať nechce. Je stále doma. Spí asi štyri hodiny, každú noc o jednej odchádza na rajóny. V tomto čase vyberá smetiaky a beda náhodnému kolegovi, ktorý by sa mu vtedy priplietol do cesty. Okrem toho pracuje s vratnými fľašami. Papier zbiera málokedy, kilo za korunu sa už nevyplatí ani bezdomovcovi. „Noviny používam na šúľanie cigariet. S tými je najväčšia bieda, keď ich človek nemá, to sú nervy. Tabak vytriasam zo špačkov,“ hovorí a ukazuje starostlivo naplnenú tabatierku.
Býva aj tichá domácnosť
Michal vie, že by sa mohol kedykoľvek vrátiť k rodičom do Košíc. Ale načo, tam by ho nútili ísť do práce. Takto je to vraj lepšie. Už si zvykol a nič mu nechýba. S Pištom to celkom ide. „Občas sa pohádame, to je jasné. Zopár hodín máme tichú domácnosť a potom je zase dobre,“ smeje sa. Pišta je v pohode, akurát má zdravotné problémy. Minulý rok prekonal zápal pľúc, liečil sa U milosrdných, ale doteraz sa z toho nevymotal. „Aj lieky mu všelijaké nosím, veď viem, aké človek vtedy potrebuje, a predsa sa choroba stále vracia,“ vraví Michal, ktorý už niekoľko rokov chorý nebol. Preventívne jedáva cesnak, pije čaj alebo si hodí nejaký vitamín.
Otázke, či občas aj hladujú, sa zvysoka zasmeje: „Tak to teda nie, my sme vždy dobre najedení. Dnes ráno som si dal výborné zavarené mäso v masti. A na obed uvaríme nejakú polievku.“ Pohladká urasteného vlčiaka s ligotavou srsťou: „A aby som nezabudol, naša Pinďa dostane dobrú šunku. Ako vždy.“
