Americká poetka Sylvia Plathová patrí k tým postavám literárnej histórie, ktorých životný osud trošku zatienil samotné dielo. Jej búrlivé manželstvo s anglickým básnikom Tedom Hughesom, po krachu ktorého ukončila Plathová svoj život samovraždou, patrí k najslávnejším vzťahom v dejinách písomníctva. Zväzok z pera Emmy Tennantovej familiárne nazvaný Sylvia a Ted spracováva zmieňovaný vzťah v senzáciechtivom melodramatickom duchu, plnom kvetnatých metafor.
Sylvia Plathová sa narodila roku 1932 a ústrednou udalosťou jej detstva bola smrť otca (1940). V päťdesiatych rokoch ju začala prenasledovať predstava, že sa musí vydať a mať deti, inak z nej nebude úplná žena. Zmietala sa v rozporoch medzi kariérou a sobášom, cudnosťou a erotickou skúsenosťou, ktoré zosilňovali jej náchylnosť k depresiám. Na univerzite v Cambridgi sa stretáva s básnikom Tedom Hughesom a vydá sa za neho. Všetko vyzerá idylicky: dvaja začínajúci poeti, dve deti, dom na vidieku v Devone. Život v domácnosti však Sylvia Plathová vnímala skôr ako väzenie a spory medzi oboma manželmi sa stupňujú. V lete roku 1962 Ted Hughes Sylviu opúšťa pre inú ženu. Spisovateľka sa aj s deťmi odsťahovala do londýnskeho bytu, jej depresie sa prehlbujú a počas jednej z nadchádzajúcich zím tam po niekoľkých mesiacoch spáchala samovraždu.
Aj keď dôverný názov Sylvia a Ted naznačuje obojstrannosť, život a myšlienky Teda Hughesa sú v knihe dosť opomínané, čo zrejme súzvučí s edičnou politikou nakladateľstva Eroika, ktoré sa cielene zameriava na ženy. Podľa záložky sa kniha pohybuje na pomedzí reality a fikcie. V postmodernej literatúre je to bežný postup, nemal by však prekročiť istú mieru vkusu, za ktorým sa text Emmy Tennantovej ocitol.
Mnohé predznamenáva už samotná štruktúra celého zväzku - začína sa prológom s hlavičkou Londýn, 11. februára 1963, teda dátumom Plathovej samovraždy. Nasleduje kapitola Troje detstvo a samovražda, v ktorej sa črtajú osudy troch hlavných postáv - Američanky Sylvie, Angličana Teda a ruskej Židovky Assie, ženy, pre ktorú Ted opustí Sylviu. Takéto rozvrhnutie doslova volá po stereotypoch a vzápätí k nám tiež vrchovato preniknú. „Tajomná, talmudická tvár z východu, dopoly skrytá, a predsa smelá… Ruská tvár, štvaná pogromami, neskonale trpiaca, vzdorujúca a predsa prosiaca o bolesť… Assia oplýva krásou Snehovej kráľovnej, kameň hodený do jej bledomodrých očí by však dlho padal na dno.“ O nič presvedčivejšie nevyznieva ani popis Teda - muža, „ktorý je horúčkovito pevný a stály ako hrozivo páliace slnko“, a scéna, v ktorej ulúpi mladučkej Kate „jej panenský vienok“, je ako vystrihnutá z produkcie červenej knižnice. A na poslednej stránke všetko korunuje zmienka o tom, že Assia po siedmich rokoch od Sylviinej smrti zabila seba aj svoje dieťa, tak ako ďalší umelý odkaz na magické číslo sedem a jeho význam v starých mýtoch. Inak predchádzajúcu záplavu klišé ani uzavrieť nešlo.
Autor: Tomáš Karger
