V jednom americkom filme mala poisťovňa vyplatiť pozostalým závratnú životnú poistku po nebohom klientovi. Trúchliaca rodina statočne skrývala úprimnú radosť z očakávanej koristi, ale tešila sa predčasne. Napokon nedostala ani cent. Vyšetrovanie totiž ukázalo, že poistený si vzal život sám. Nechal si to prejsť hlavou… Na takýto prípad sa zrejme poistka nevzťahovala, už neviem. Pamätám si len, že sa našiel lístok na rozlúčku, kde okrem iného stálo: „môj život nemá cenu“. Poisťovací právnik mal na to hneď svoj názor: Predmetom danej poistky bol celkom iný život. Tento, bezcenný život, má poistnú hodnotu nula.
Somarina? Autorské nadsadenie? Asi oboje. Spomenul som si na to pri uvažovaní nad vlastným životným poistením. Akú cenu má život? Povedzme, môj. Milión? Dva? Viac? Mimochodom, na akú sumu ste sa poistili vy? Chápem, prepáčte, viem, že takto vec nestojí. Ak by sa mal život smrteľníka merať výškou poistnej sumy, asi by nestál za veľa. Také počty by som prenechal právnikovi zo zlého filmu. Všetci predsa vieme, že v prípade životnej poistky nejde ani tak o život, ako - o peniaze. Spolu so Švejkom a Klausom by sa priam žiadalo povedať - keď nejde o život, ide o peniaze.
Aspoň čo som sa informoval, nijaká poisťovňa nezamestnáva profesionálnych anjelov strážnych, ktorí by bdeli, kým my spíme. To iba čert nikdy nespí. Rovnako neviem o nijakej poisťovni, ktorá by si patentovala stroj času, čo dokáže akúkoľvek galibu vrátiť späť. Čo sa stalo, to sa neodstane, vraví ľudová skúsenosť.
Zato v každej poisťovni majú celé tímy finančných poradcov, expertov na čísla a školených účtovníkov. Samých pragmatikov. A tak by sme to mali brať aj my, bežní smrteľníci. Čisto pragmaticky.
Aj baníci na sklonku stredoveku si museli poradiť vyslovene pragmaticky. Tí, ktorí čo-to zarobili, zbierali sa po grošíkoch, grajciarikoch, aby finančne podporili menej šťastných kolegov - starých, dokaličených, prepustených, ich vdovy, siroty. Aby raz aj im spoločná šporkasa pomohla, keď nebudú stačiť hrdlačiť. Tuším sa tomu hovorilo vzájomná pokladnica. Alebo tak akosi. Bolo to niečo medzi životným, úrazovým, zdravotným, nemocenským a dôchodkovým poistením dokopy a fondom (ne)zamestnanosti či odborárskym fondom. Baníci nemali finančných expertov, ale mysleli na zadné kolieska. Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže.
Ani dnes nie sme bohvieako bohatí a zdraví, no vcelku sme na tom lepšie ako stredovekí proletári. Na druhej strane, životné náklady nám neporovnateľne vzrástli. Takže aj zadné kolieska potrebujeme také, aby tie náklady utiahli, keby sme náhodou my sami nevládali. Jeden môj veselý sused to vidí ináč. Hovorí - narobte si veľa šikovných detí, to je istota na staré kolená. Pochybujem, že sa ešte zmôžem na ďalšie. Ale niečo na tom možno bude. Nechám si to prejsť hlavou. Totiž - nie doslova. Na tento prípad akurát nie som poistený.
Autor: JOZEF RUNDES
