„Najviac som premýšľala o tom, či je to dobrý krok, keď som sama. Či to zvládnem so silami aj finančne. Preto som sa aj rozhodla pre pestúnsku starostlivosť, nie pre adopciu. Pri nej dostávate aspoň príspevok od štátu,“ hovorí Alica Rosová. „Nakoniec ma presvedčilo, že deťom je lepšie v neúplnej rodine, ako v žiadnej.“

Celý proces prebehol veľmi rýchlo, Rastík bol v novej rodine prvý. Veronka sa pridala o osem mesiacov neskôr. Teraz sú už všetci traja zohratá rodinka. Alica Rosová je skvelá, trpezlivá mama. Obe deti ju už oslovujú „mama“, len keď žartujú, povedia jej teta. Ako spomína mama, najťažšie boli začiatky. „Keď som prišla domov s Rastíkom, bol strašne slušný, ani sa nepohol, zasúval stoličky, jedol príborom, spal 14 hodín denne. Po dvoch týždňoch to poľavilo. Veronika zase nosila načúvaci strojček, lebo si mysleli, že nepočuje. Ono však nebolo o čom rozprávať. Keď je totiž nahnevaná, nerozpráva.“ Alica Rosová zostala s deťmi tri roky doma, dnes je Rastík prvák na základnej škole, Veronka začne chodiť do školy od septembra.

Alica kvôli deťom zmenila aj pracovný uväzok na šesť hodín. Má šťastie, zamestnávateľ toleruje aj časté „očerky“. Nebolo to však ľahké, v práci jej odporúčali, aby si k deťom našla opatrovateľku. „Bol by to ďalší platený človek v živote mojich detí. Akýkoľvek náznak toho, že so mnou nie sú späté, je pre nich neistotou.“

Ako hovorí, chýba jej cestovanie a aktívne zamestnanie, aj obľúbená krajina Francúzsko, ale na to ešte raz príde čas. Po štyroch rokoch už dokáže zhodnotiť, či je správne, ak si deti adoptuje jeden rodič. „Dá sa to, ale je to veľký problém. Niektoré situácie hraničia so schizofréniou. Napríklad ráno na šiestu zaveziem Veronku do škôlky, potom Rastíka do školy a idem do práce, poobede to isté. Ak jeden ochorie, neviem, kde byť skôr – s chorým u lekára a doma, alebo zaviesť druhého do školy? Vtedy mi pomáhajú susedia Slezákovci, ktorí zoberú Rastíka do školy,“ hovorí Alica a upozorňuje: „To tam napíšte, ako poďakovanie a možno typ pre iných.“

„Na deťoch vidím, že im chýba mužský vzor, ak sa objaví cudzí muž ochotný s nimi komuikovať, veľmi ich priťahuje.“ Ako hovorí mama Alica, už sa s deťmi aj rozprávali, prečo nemajú otca: „Proste to nevyšlo, pokusy boli, ale nevydala som sa. A teraz už ani nemám príležitosť. Za posledné roky som bola v kine iba na detskom predstavení.“ (haj)