Napriek zopár aféram zostal až do konca života starým mládencom. O jeho súkromí sa nevie skoro nič, okrem toho, že chodil pravidelne do kostola a nadovšetko mu bol milý tanier dobrých špagiet. Herec Alberto Sordi, Albertone nazionale, zomrel v Ríme. Mal 82 rokov.
Nebol len typický Riman. Albertone, čiže Veľký Albert, bol typický priemerný Talian, so všetkým konformizmom a provinčnosťou a typickou láskou k mamičke. Nakrútil asi 150 filmov, v ktorých krajanom beznádejne prirástol k srdcu, v akejkoľvek podobe od čašníka po latino-milovníka. Vždy bol pritom „piccolo borghese“, drobný meštiačik v malom svete trikov, tikov a tlakov. Diváci sa v ňom spoznávali, ale neurážalo ich to. Bol to napokon komik, hoci nie úplne vždy.
„So Sordim sa na filmové plátno dostal rímsky dialekt, hovoril ním aj s novinármi. Hocikto sa mu hocikedy mohol smiať. A tak ho všetci milovali a jeho filmy boli v Taliansku vždy trháky,“ píše spisovateľ Umberto Eco vo včerajšom vydaní denníka La Reppublica.
Medzinárodné uznanie však prišlo až s filmom, v ktorom sa mu podarilo prelomiť vlastné klišé - roku 1971 vo Vyšetrovacej väzbe. Príbeh zatknutého a večne zadržiavaného väzňa nakoniec prispel k reforme talianskeho súdnictva. Skvelý bol ako Un borghese picolo picolo roku 1977, ako hlboko tragikomická postava, ktorá sa postavila proti slepej štátnej moci.
Na začiatku, v päťdesiatych rokoch z neho talianski producenti a režiséri boli nešťastní: taká guľatá, plačlivá, šašovská vizáž, veď nám odplaší publikum. Len jeden sa zľutoval, ten s najprenikavejším filmovým okom, Federico Fellini - Sordiho obsadil do Darmošľapov, prvého slávneho filmu s Albertom Sordim.
Sordi bol dieťa veľkomesta, narodil sa 15. júna 1920 v rímskej štvrti Trastevere. Odjakživa chcel hrať, dostať sa do divadla, varieté, do filmu. Najskôr bol štatista, neskôr daboval Olivera Hardyho, v štyridsiatych rokoch Mitchuma a Anthonyho Quinna, mal svoju šou v rozhlase.
Vďaka Fellinimu prerazil vo filme. Objavil sa v snímke Američan v Ríme, ako Nando Moriconi v džínsoch a šiltovke ako James Dean. Sedel na kuchynskom stole a búril sa: „Nie! Tie makaróny nezjem!“ Toľko citu k Amerike sa rýchlo dostalo do uší amerického prezidenta, ktorý mu odovzdal kľúč od Kansas City. Po tomto výlete do veľkého sveta sa Sordi vrátil k domácemu kinu, k talianskym postavám - spravidla komickým. Filmové remeslo je o ilúziách, hovoril kedysi Fellini, keď nakrúcal Darmošľapov.
S obrovským úspechom hral v divadle Molierovho Zdravého nemocného a Lakomca. „Tvrdil, že sa tá postava dobre hrala, lebo je sám taký sporovlivý človek, aj keď v skutočnosti rozdával veľké sumy na pomoc zdravotne postihnutým a drogovo závislým,“ tvrdí Umberto Eco. (puk)
