„Kuba je dnes v móde a to je pre nás šťastie aj nešťastie,“ hovorí Abilio Estévez (1954), jeden z najčítanejších súčasných kubánskych spisovateľov, ktorému práve vyšiel v barcelonskom nakladateľstve Tusquets nový román Vzdialené paláce (Los palacios distantes). Abilia Estéveza, pôvodne autora divadelných hier, preslávil roku 1997 román Tvoje je kráľovstvo, vydaný v tom istom nakladateľstve. Aj keď táto kniha získala množstvo prestížnych cien a chválili ho aj New York Times, na Kubu Estéveza iba pozvali na obed do Kubánskeho ústavu knihy a potom ho akýsi obskúrny novinárik obžaloval z plagiátorstva. „Súčasný kubánsky život je dosť úbohý, ale to je pochopiteľné, jeho úbohosť súvisí s chudobou, ktorá potom plodí chudobu ducha,“ hovorí autor.
Aj keď román, ktorého dej sa odohráva na mystickom, utopickom mieste zvanom Ostrov, vychádza z autorových spomienok na detstvo, výrazne štylisticky pretvorených, s dôrazom na zmyslové vnímanie postáv a ich hľadania kratučkého záblesku šťastia vo svete, je obvinenie z krádeže autobiografického materiálu absurdné.
Nakladateľstvo Tusquets má našťastie dosť odborníkov, ktorí na základe grafologických aj štylistických rozborov obvinenie vyvrátili. Estévez teda neskončil vo väzení ako jeho starší kolegovia, ktorí si trúfli publikovať v cudzine v šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, a na svoju tému hľadania šťastia, ktoré je jeho románom zároveň so snahou o vystihnutie kubánskosti najvlastnejšie, mohol nadviazať vo Vzdialených palácoch. Nie je to autor, ktorý by čitateľom vnucoval posolstvo, je mu cudzie zosmiešňovanie politiky literatúrou a mladí Kubánci ho obviňujú, že vo svojom diele nemá čo povedať.
Na obranu hovorí: „Ja nie som intelektuál, človek myšlienok, ktorý by chcel definovať svet prostredníctvom eseje, ja si naopak predstavujem veci a hľadám ich tajomné stránky. Chcem len rozprávať príbehy, ktoré mi napadajú, a neviem, či niečo hovoria.“
Kým v názoroch na politiku, na zmysel literatúry a na život na Kube sa autori jeho generácie rozchádzajú, v pozadí ich tvorby akoby vždy bol ten intelektuálny hlad, ktorý ich v dospievaní navždy poznamenal. Duchovnými otcami Abilia Estéveza, ale aj všetkých ostatných sú José Lezama Lima a Virgilio PiEera, ktorý v sedemdesiatych rokoch, tak ako Lezama nemohol na Kube vychádzať a až do svojej nie úplne objasnenej smrti roku 1979 bol režimom prenasledovaný.
Lezamu Limu ako svetovo slávneho autora vzal Castrov režim na milosť hneď po jeho smrti, PiEera bol síce rehabilitovaný v osemdesiatych rokoch, ale až tento rok však na Kube vyšlo úplné vydanie jeho poviedkovej tvorby vrátane textov, ktoré boli predtým škrtnuté cenzúrou. Aj toto nové vydanie vyvolalo veľkú nevôľu spisovateľov žijúcich „na druhom brehu“, ktorí sa s PiEerom, literárnym učiteľom dobre poznali, lebo v sprievodných statiach sa falšuje autorovo postavenie v kubánskom literárnom živote sedemdesiatych rokov, ako keby nikdy nemal nijaké problémy.
V osemdesiatych rokoch po masívnom exode spisovateľov cez prístav Mariel sa stalo zvykom dôsledne oddeľovať literatúru „na ostrove“ a na „druhom brehu“. V deväťdesiatych rokoch chceli niektorí kritici oba brehy spojiť či aspoň zblížiť a vytvoriť niekoľko časopisov a antológií, kde publikovali kvalitní autori bez rozdielu územia či politickej príslušnosti. Tieto snahy neboli vždy úspešné. Ale antológia najlepších príspevkov časopisu Catálogo de Letras, ktorý sa o spojenie oboch brehov najviac zaslúžil, svedčí o tom, že môže vzniknúť skutočne zaujímavý dialóg aj medzi autormi z inak nezmieriteľných táborov, ak je jediným kritériom umelecká kvalita.
Autor: DANIEL NEMRAVA (Autor je spolupracovník www.iliteratura.cz)
