Viktor Hulík a jeden z jeho posúvačov. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Posúvače, čiže reliéfne objekty, ktorých manipulácia je založená na princípe skladacieho metra (ten najväčší je z roku 1988 a o autorovom očarení z tohto „média“ výrečne vraví aj názov jednej z dávnejších výstav Hommage á Colštok), a počítačová grafika predstavujú dve paralelné autorove tvorivé techniky.
Vďaka posúvačom sa Hulík etabloval v medzinárodnej špičke konštruktivistickej a geometrickej tvorby najmä účasťou na významnej výstave Náhoda ako princíp v umení 20. storočia v nemeckom Ludwigshafene v roku 1992, kde predstavoval svoje diela v spoločnosti Ernsta, Duchampa, Raya a ďalších osobností svetového výtvarného umenia.
„A počítačová grafika, ktorej sa venujem asi desať rokov, akoby zachytávala jednotlivé fázy, vytvárané posúvačmi. Fascinuje ma, že narábam stále s tým istým počtom línií, pričom klonovaním sa mi otvárajú ďalšie možnosti. Nekonečné spôsoby variovania, kde logická postupnosť jednotlivých krokov je vo finálnej symbióze sprevádzaná vzrušujúcim očakávaním z výsledného tvaru, z tajomstva náhody.“
Na najnovšej výstave Hulík prezentuje ďalší posun v oboch sférach svojej tvorby. Novým prvkom jeho skúmania vzťahu poriadku a chaosu sú geoposúvače, kde sa pravidelná štruktúra mení až do akejsi chaotickej polohy, avšak veľmi jednoducho sa dá vrátiť do pôvodného stavu. Takéto stupňovanie variability pôvodnej myšlienky je typické aj pre jeho počítačovú tvorbu. „Vraciam sa k niektorým grafikám, ktoré sú východiskom pre zmenu pôvodného stavu.“ Jednotlivé linky necháva zhrubnúť až tak, že z nich vznikajú pôsobivé farebné plochy.
„Týmito výrazovými prostriedkami sa znovu vracia do podoby krajiny, ktorú tu vidíme v líniách, horizontoch či vertikálach,“ dodáva kurátorka Dagmar Srnenská. „Akoby sa uzatváral oblúk jeho tvorby, dialógu s vizuálnym svetom, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je zrejmá snaha o vnútorný logický vývoj.“
ALEXANDER BALOGH
