Mira Fornayová (1977) študovala v rokoch 1997-2002 na FAMU v Prahe u Karla Kachyňu. V tomto školskom roku študuje na National Film and TV School v Londýne. FOTO - MF
Bratislavčanka MIRA FORNAYOVÁ má pocit, že musí robiť film. Ako svoju školu si najprv si vybrala pražskú FAMU, tento rok študuje v Londýne na prestížnej National Film and Television School. Je mladá, ale vyzerá ešte mladšie, a to pre filmovú režisérku nemusí byť vždy výhoda. Podarilo sa jej - možno napriek tomu - nakrútiť zaujímavý absolventský film. Krátky film Malá nesdělení bol uvedený v medzinárodnej premiére na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, neskôr aj vo francúzskom Angers v rámci festivalu Premieres Plans. Pred mesiacom bol prezentovaný na rotterdamskom festivale, ukážka z neho odznela aj na Berlinale. V rámci Febiofestu je zaradený ako predfilm českej snímky Smradi.
Ako sama vnímate film Malá nesdělení?
„Film nie je rozprávaný štandardným spôsobom, a tak sa o ňom ťažko hovorí. Je viac o vnútornom svete než o tom vonkajšom. O svete sedemročného dievčatka, ktoré sa pretancuje problémami. Chceli sme zachytiť, ako dieťa vníma čas, ako sa pohybuje v priestore, používa fantáziu. Deti nežijú lineárnym spôsobom, ale naraz na viacerých miestach.“
Prečo ste si vybrali detstvo?
„Pretože sa mi zdá v mojom veku už aspoň trošku zhodnotiteľné.“
Nechceli ste nakrútiť nič o svojich vrstovníkoch?
„Lákalo ma to, ale videla som to ako celovečerný film, ktorý sa mi, dúfam, podarí zrealizovať v dohľadnej dobe.“
Ako ste robili casting na hlavnú predstaviteľku?
„Na casting prišlo vyše sto detí. Niektorí mi hovorili, že nie je dosť ‘roztomilá‘. Bára Hyclová má však veľmi bohatý vnútorný svet. Občas vyzerala, že nás vôbec nepočúva, no nakoniec naplnila do bodky to, čo postava vyžadovala. Niekedy to bol boj, ale stál za to.“
Koľko stojí taký 22-minútový študentský film?
„Okolo milióna a pol. Keby som však mala prirátať všetko, čo nám poskytli kamaráti či známi za minimálnu cenu, bolo by to oveľa viacej.“
Aký film teraz chcete urobiť na National Film and Television School?
„Z minimálnych prostriedkov, ktoré nám NFTS na film dá, chcem urobiť pilotný projekt o dievčatách au-pair.“
Budú problémy au-pair zaujímavé aj pre samých Britov?
„Veľmi zjednodušene povedané, bez toho sa to asi nebude dať zrealizovať. Ľudia sa chodia pozerať do kina na seba samých a skoro každá druhá rodina v Británii má skúsenosť s au-pair. Je to veľká téma aj v novinách. Obyčajne sú dve možnosti, alebo aupairka niekoho zabila, alebo niekto zabil ju.“
Nemáte veľké oči, ak chcete natočiť film v Británii?
„Téma aupariek sa nedá robiť nikde inde, len v Británii a myslím, že je načase tento fenomén spracovať filmovo.“
Necítite na sebe predsudky voči Východoerópanom?
„Nie. Žijem v Londýne, kde panuje skôr ignorácia, ktorú nazývajú tolerantnosťou. Prevládajú stereotypy typu: Ruska sa rovná prostitútka, Maďarka jazdí na koni. U nás zas ľudia vidia Britániu len cez titulky v novinách.“
Kde by ste chceli byť o desať rokov?
„Chcem robiť film tak, aby ním nastavené zrkadlo nebolo pokrivené a dokázalo veci či ľudí zmeniť. Posunúť boj za národnú kinematografiu do sféry, kde sa národnosť stáva irelevantná a do popredia vystupuje príbeh, ktorý môžu aj napriek kultúrnej špecifickosti pochopiť a precítiť ľudia kdekoľvek na svete.“
V čom vidíte problém slovenskej kinematografie posledných rokov?
„Niekedy sa mi zdá, že filmári u nás sedia v lietadle a len občas sa pozrú okienkom dolu. Cez roztrhnuté mraky sa dajú vidieť len čriepky reality, my to tu nazývame osobitou poetikou. Lietanie je super, v Cannes ste za za necelé dve hodiny, no keď sa tam chce niekto skutočne dostať, musí si poriadne cítiť nohy.“
Je to problém malého národa?
„Ľudia na Slovensku sú rovnako malí ako v Londýne. Jediný rozdiel je v tom, že tam ľudia uvažujú, že sa raz dostanú do Hollywoodu, kým my rozmýšľame, ako sa dostať zo Slovenska, kde sa ‘nedeje nič dôležité‘. Čo je veľmi relatívne.“
Aj malé národy majú svoju kinematografiu, nie?
„Iste, filmy z Islandu sú, napríklad, momentálne skvelé. Oni sú si vedomí sily svojej krajiny a kultúry. Jedinečnosti príbehov, ktoré po prerozprávaní znejú možno priveľmi jednoducho.“
Jednoducho?
„Jednoduché veci sú najkrajšie, je jedno, či ich budeme volať slovenské alebo maďarské. Ide hlavne o to, čo chceme tým druhým povedať. Film vládne svojím vlastným jazykom a stojí nad akoukoľvek národnosťou.“
Ako ste prišli na to, že chcete byť režisérkou?
„Spôsobil to asi Charlie Chaplin a jeho Diktátor, celkovo filmy nemého obdobia, novej vlny a samozrejme E.T.. Rolu zohralo iste aj to, že aj otec skončil FAMU v krásnych šesťdesiatych rokoch. Páči sa mi, keď sa mi v hlave zrodí nápad a nepustí ma, kým ho nevidím žiť vlastným životom. Možno to znie domýšľavo, no mám pocit, že film viac musím robiť, ako to len chcem.“
