vať, predsa len občas reštauračné zariadenie vyhľadá.
„Spravidla je to reštaurácia Rybársky cech. Varia tam výborné halászlé a veľmi dobre vedia pripraviť všetky vysmážané a pečené ryby. Okrem toho, že mi to mimoriadne chutí, je to aj zdravé. Aby som ale neurazil ostatné bratislavské reštaurácie, musím povedať, že v mnohých ma veľmi teší dobrá kuchyňa, čo kedysi nebolo pravidlom. Samozrejme, že niekde je to drahšie, inde lacnejšie. Keď mi ale naozaj chutí, tak to vždy čašníkovi poviem, aj s tým, aby pána šéfkuchára pozdravoval. Nemyslím to ako formu, aby som im urobil radosť, je to úprimné.“
Prvoradým kritériom Martina Babjaka pri výbere reštaurácie je personál. „Musia to byť profesionáli. Oni sú vlastne istým spôsobom ako herci. Keď ja vyjdem na javisko, nemôžem si dovoliť dve hodiny iba chodiť a rolu odfučať, lebo ľudia, kvôli ktorým som tam, si zaplatili, a čo by potom povedali. Personál je v tej istej pozícii a k zákazníkovi musí byť milý. Keď už je čašník raz v práci, mal by sa na zákazníkov usmievať, mal by byť milý, aj keď ho trebárs bolí brucho, alebo sa mu nechce. Veľmi oceňujem, keď takýto personál stretnem a potom nerobím rozdiel, či je to v trojke, štvorke alebo v jednotke. Možno mi dajú mnohí za pravdu, v Čechách je to bežné nielen v reštauráciách, ale aj v bufetoch. České „hospody“ majú atmosféru práve aj vďaka milému personálu, hoci na Slovensku to už tiež sem-tam môžeme pozorovať.“ (šim)
